Elisabeth Catherine

Autorka: Yvai

VI. Viem kto si

Tak toto ma vážne vyviedlo z miery. Nechápte ma zle. V podstate posledných 24 hodín bolo nič oproti tomuto. Nič to neznamenalo v porovnaní s tým, že som prežila niečo, čo sa nedá vysvetliť. Dúfam, že to s tou nemocnicou mi tiež vysvetlia. Celú izbu zalialo mäkké slnečné svetlo. Nebolo to to, čo úplne opantalo moju myseľ. Bol to pohľad na Marka a Jasona vo chvíli, keď sa slnečné lúče dotkli ich pokožky. Bolo to...ako...panebože, na toto nemám slov. Pocítila som rozhorčenie. Mali tajomstvo a Mark mi ho za tie dva roky, čo som ho poznala, nebol schopný povedať. Hoci, priznávam, v prvej chvíli som pocítila závisť. Boli nádherní, aj keď nesvietilo slnko a teraz...teraz...ja som to nedokázala vyjadriť slovami. Pomaly som sa premiestnila so sedu a spustila nohy z postele, postavila som sa. Mark ma opatrne chytil za rameno, ako keby si nebol istý udržiavaním mojej rovnováhy, alebo, že by sa bál o moju hlavu? Čo tam po mojej hlave! Ignorovala som ju. Toto je omnoho zaujímavejšie.

..Liz, to čo...“ začal sa mi prihovárať Mark.

,,Psst!“ zahriakla som ho a opatrne som sa vymanila z jeho objatia. Vykročila som k najnádhernejšiemu, čo som kedy videla. Pomaly som kráčala k Jasonovi. Merala som každý krok. Bála som sa, že zmizne, že sa rozplynie, že sa stratí ako sen, ako najkrajší sen, aký sa kedy niekomu mohol zdať. Ja som ho práve žila. Anjel sa ma mňa iba povzbudzujúco usmial a prikývol. Viac som nepotrebovala. Prekonala som vzdialenosť, ktorá nás oddeľovala , dvoma rýchlymi krokmi. Stála som celkom blízko jeho tela. Jeho vôňa ma absolútne opantala. Voňal ako škorica, pomaranč, ruže a ešte niečo...niečo, čo som nedokázala identifikovať. Už len jeho vôňa mi nerušila myšlienkové procesy. Bez pohnutia stál a čakal, čo urobím. Pohľad na Jasona, a vlastne aj na Marka, ktorému som nevenovala pozornosť, ma šokoval. Tak na toto by som si nedokázala zvyknúť, ani keby som sa na neho dívala celý deň. Biela alabastrová pokožka mu doslova iskrila, akoby mal na povrchu tisíce a tisíce malých diamantov. Stál úplne nehybne, akoby sa bál, že ma vyľaká, rozopnutá košeľa mu odhaľovala vypracovanú, iskriacu hruď. Pomaly zavrel oči. Stále som sa bála, že zmizne ako prelud, príliś nádherný, na to, aby bol skutočný, a tak som váhavo natiahla ruku a jemne som mu ju položila na líce. Pohladila som ho a pokračovala som na krk. Opísala som jeho líniu a presúvala som sa na mramorovú hruď. Moje oči nasledovali ruku, keď sa zastavila na srdci. Necítila som nič, žiaden tlkot. Bola som, ale príliš zaneprázdnená, aby som hľadala nejaké racionálne vysvetlenie. Keď som sa naňho znova pozrela, oči mal otvorené a hľadel na mňa s neskrývaným úžasom. Dnes boli zlaté, teplejšie ako vtedy v ordinácii. Rýchlo sa usmial, kútiky bezchybných úst sa mu zdvihli.

,,Nedesím ťa?“ opýtal sa zmätene, ale v jeho hlase bolo počuť, že je naozaj zvedavý.

,,O nič viac, ako vtedy u otca.“ Otec! Dočerta! Ako mu to vysvetlím? Príval znepokojenia asi nevplýval príliš dobre na zdravotný stav mojej hlavy, pretože som pocítila ostré pichnutie, a kolená sa mi znova podlomili. Našla som svoj skrytý talent! Dokážem odpadnúť v tej najnevhodnejšej chvíli! Fakt super, nemá to chybu! Usmial sa ešte viac, zuby sa mu ne slnku zaleskli a opäť ma schytil do náručia. Opatrne, akoby sa bál, že ma poláme, ma uložil do postele. Neviem, kde sa toto všetko vo mne vzalo, ale mala som pocit, že keby teraz odišiel, asi by mi puklo srdce. Vždy som bola tak trochu melodramatická. Kriste! Veď ho vôbec nepoznám! Keď sa však jeho ruky chystali opustiť môj chrbát, pevne som ho za jednu schytila. Využívala som všetkú silu, akú som bola schopná vyvinúť. Plná úzkosti som zašepkala.

,,Neodchádzaj.“ Asi zbadal, čo sa zračilo v mojich očiach. Strach? Odmietnutie? Úzkosť?

Pravdepodobne ho to presvedčilo o pravdivosti mojich slov a nežne ma posunul o kúsok k stredu postele a ľahol si vedľa mňa. Bol tak blízko! Bol to neskutočný pocit, cítiť jeho blízkosť. Aj napriek spokojnosti, ktorú som cítila každou bunkou svojho tela, som sa zachvela. Nie strachom. Chladom. Bol tak studený! Chytil deku, ktorá sa váľala po zemi a pevne ma do nej zamotal. Trocha mi to sťažilo pohyb, ale nezabránilo v tom, aby som sa ho znova dotkla. Tento krát som chytila do rúk, jednu tú jeho. Zdvihla som ju, otáčala som ju hore-dolu a pozorovala som, ako sa mu na nej odráža slnko. Priblížila som si ju k tvári, chcela som vidieť tie drahokamy ukryté v jeho pokožke.

,,Povedz mi nad čím premýšľaš.“ Zašepkal. Videla som ako sa na mňa pozerá a odrazu bol napätý.

,,Priala by som si uveriť, že si skutočný.“

Zrazu sa nadvihol a oprel o pravú ruku, tak rýchlo, že som ten pohyb ani nezaregistrovala, ľavú som mu stále držala v dlaniach. Jeho anjelsky krásna tvár bola iba pár centimetrov od tej mojej. Nedokázala som sa ani pohnúť. Jeho zlaté oči ma fascinovali. A vtedy mi to došlo. Bolo to ako blesk z jasného neba.

Rýchlosť. Malo mi to dôjsť hneď ako ma zachránil.

Sila.  Nejako ma dokázal dopraviť 2000 míľ od New Yorku.

Krása.

Ľadová pokožka. Chlad vychádzajúci z jeho tela.

Oči meniace farbu.

Ostré zmysly.

Srdce. Žiaden tlkot.

Slnko. Podľa mojej teórie by ho malo spáliť, ale to nie je podstatné.

Nadýchla som sa.

,,Viem, kto si.“