Elisabeth Catherine

Autorka: Yvai

V. Šok

,,Ďalšiu.“ Prehlásil absolútne pokojne Jason. Mala som chuť doškriabať mu tú jeho dokonalú, anjelskú tvár. Áno, priznávam. Nemám na to.

,,Ale to bola tá najľahšia.“ Stále som šepkala.

,,Ďalšiu.“ Dohovoril a o v tom sa ozval príšerný zvuk. Zvonenie mobilu. Môjho mobilu. Viem, len obyčajný mobil. Ale čo moja hlava? Bolo to, akoby mi ju niekto trhal zvnútra a ja som sa nemohla brániť. Posratá kachlička. S bolestným povzdychom som klesla do mäkkých perín a zúfalo som zakričala, presnejšie zvrieskla.

,,Hoďte ho niekto o stenu.“ Mark len nečinne sedel pri mojej hlave, ale Jason sa jedným z tých omračujúco rýchlych pohybov dostal k rohu postele, k stolíku, kde ležal môj novučičký mobilný telefón. Dočerta! Ako mohol byť taký rýchly? Z môjho pohľadu bol iba rozmazanou šmuhou. A vtedy to urobil. Schytil môj, ešte stále zvoniaci mobil, a on ho vážne hodil o náprotivú stenu!

,,Nemyslela som to doslovne!“ vykríkla som, keď sa po celej izbe rozleteli kúsky MôJHO mobilu. Au. Budem musieť obmedziť to kričanie.

,,Tak nehovor v znakoch.“ Povedal, ako by vychovával dieťa k slušnému správaniu.

V zúfalej nádeji som vyskočila z postele, s plánom zachrániť, čo sa dá. Chyba. Neodhadla som nakoľko rozsiahle bolo zranenie mojej hlavy, ale len čo som sa vzpriamila, kolená sa mi podlomili a klesala som k zemi. Pred očami sa mi zahmlilo. Nevidela som, či ma zachytil Mark alebo Jason , a znova som ležala v posteli. Dobre, posnažím sa obmedziť aj skákanie. Mark sa mi prihováral, ale vôbec som nezachytila, to o čom ma poučoval. Len som nemo pozerala na svoje oblečenie. Niežeby na ňom bolo niečo zlé. Mala som oblečené jednoduché biele, bavlnené tričko a obyčajné svetlomodré jeany. Moja hystéria dosiahla vrchol.

,,Vy ste ma videli nahú?“ hystericky som zajačala. Sľubujem, poslednýkrát. Čestné slovo uź nebudem vrieskať. Mark vyzeral, že keby sa mohol červenal by sa. A prečo by vlastne nemohol? Kde som prišla k mojím úžasným asociáciám?

,,Hm...Liz...vieš, bola si celá mokrá a špinavá, tričko a nohavice si mala od krvi, tak ťa moja...“ zmätene habkal.

,,Vyzliekol si ma?“ naozaj, toto je posledný krát. Bolo to ešte horšie, pretože Jason sa musel snažiť (neúspešne), aby nevybuchol smiechom. Je tu niečo smiešne? Evidentne áno, pretože vyzeral, že nemá dosť kyslíka.

,,Liz, Liz...pokoj. Necháš ma všetko ti vysvetliť?“ prosil Mark.

,,Najskôr odpovedz na otázku.“  Je v mojej povahe byť neústupčivá a neoblomná, z tohto sa nevyvlečie.

,,Keby si ma nechala prvýkrát dohovoriť, nebol by potrebný ani tvoj krik ani červenanie sa.“ Ja? A červenať sa? Áno, uznávam. Červenám sa aj pri pohľade na seba samú v spodnom prádle.

,,Kriste, Mark! Nemôžeš mi proste povedať, či si ma videl odhalenú? Áno, viem, videl. Na plavárni a na prehliadke, keď som mala pätnásť. Ale pochop ma! Som takmer žena, v najväčšom rozkvete, tak hovor! A prosím vás, prestaňte sa obaja smiať. Je to trápne. Je to trápne hlavne preto, že si pamätám, že som si naposledy obliekala spodné prádlo Hello Kitty. Takže sa nevykrúcaj a proste to vyklop.“ Dokončila som zatiaľ svoju najdlhšiu reč bez kriku, aspoň na teraz. Ale Mark s Jasonom to už nevydržali vypukli v hlasný smiech. Som zúfalá, naozaj. Som zúfalá a cítim sa bezmocne. Naposledy som sa tak cítila, keď našu susedku ovalili sochou delfína z naplaveného dreva po hlave a ja som sa musela starať o jej nemeckú dogu. Bola dokonca ťažšia ako ja. Nie tá susedka, ale doga. Ale teraz chcem dostať opoveď na svoju otázku. Momentálne ma nič iné nezaujíma. To ostatné mi snáď vysvetlia neskôr.

,,Lee...nevideli sme ťa nahú a ani sme nemali tú česť vidieť tvoje spodné prádlo.“ Lee? Ako dočerta vie moju prezývku? Jason? Ako to vie on? Človek, ktorého vôbec nepoznám? Ako vie ako ma volala mama, keď som bola maličká? Zacítila som bolesť. Tentoraz nie fyzickú, ale emocionálnu. V očiach sa mi začali zbiehať slzy, ale potlačila som ich. Nesmiem plakať.

,,Tak ako?“ domáhala som sa.

,,Lizzie, prezliekla ťa moja manželka, kým si spala. Tie šaty patria jej. Odhadovala, že máš rovnakú veľkosť, ako ona. A mala pravdu. Seknú ti.“ Toto mala byť odpoveď? Bola by som tuším radšej, keby mi povedal, že ma prezliekol on alebo Jason.

,,Tvoja manž....čo?“ spomínala som niekedy, že nosil obrúčku? Nie. Nespomínala. Bude to asi tým, že ju nenosí.

,,Moja žena Mellissa.“ Povedal a usmial sa. Srdce mi stisla nová vlna bolesti. Meno mojej matky. Z jeho výrazu tváre vyžarovalo toľko lásky a šťastia, že som sa musela  od neho odvrátiť. Pohľadom som vyhľadala Jasona. Stál nehybne pri obrovskom presklennom okne rýchlo pohyboval perami. Zdalo sa mi, akoby sa rozprával s Markom, ktorý mu rovnakým spôsobom odpovedal. Ešte niečo sa potrebujem opýtať.

,,Mark? A kde je teraz Mellissa?“ hlas mi preskočil pri vyslovení jej mena.,, Chcela by som sa jej poďakovať.“ Teraz som to myslím, že myslela vážne. Neviem si predstaviť, akoby ma prezliekal Jason. Oh, normálne sa mi to začína páčiť. Rýchlo som potriasla hlavou, aby som sa zbavila hriešnych myšlienok. Odpoveď na svoju otázku som nedostala. Stali sa tri veci naraz. Znova mi do hlavy vystrelila bolesť. Už som si zvykla. Druhá. Niekde, teda presnejśie vonku, vyšlo slnko a začalo osvetľovať svojou žiarou celú izbu. Tretia. Tak toto som vážne nečakala.