Elisabeth Catherine

Autorka: Yvai

IV. Ilúzia

Znova škripot bŕzd. Ten kamión sa rútil priamo na mňa. Nebolo to ako vo filme. Žiadne spomalené prehrávanie. Adrenalín len zbystril moje zmysly, ale nedokázala som sa ani pohnúť. Nohy som mala akoby prirastené k ceste. Zomriem. Nemám šancu. Kamión nestihne zabrzdiť. Naposledy som sa poobzerala okolo seba. Žiadny ľudia. Bežali sa schovať pred búrkou. Nikto to neuvidí. Nikto neuvidí môj koniec. Zavrela som oči. Nemám rada pohľad na krv. Ani na tú vlastnú. Pripravovala som sa na náraz. Au. Niečo do mňa narazilo s obrovskou silou, ale z opačnej strany, ako som očakávala. Dopadla som na chodník a hlavu som si udrela o uvoľnenú kachličku. Zacítila som ako niečo mokré a teplé steká dolu po mojom krku. Fuj. Budem zvracať. Pred očami som mala hmlu, takže som nevidela nič, ani len môjho pravdepodobného záchrancu. Zrazu sa mi pri uchu ozval horúčkovitý a trochu namáhavý hlas. Akoby sa musel ovládať, aby tie slová vôbec vyslovil. Blbosť.

,,Liz? Si v poriadku?“ Jason? Jason? Jason? Tým sa budem zaoberať neskôr.

,,Je mi fajn.“ Môj hlas znel čudne aj mne samej. Pokúsila som sa posadiť, ale pocítila som, že ma železným stiskom pritláča k sebe.

,,Opatrne.“ Varoval ma, keď som sa začala vzpierať.,, Myslím, že si si poriadne udrela hlavu.“

Dočerta! Musí mi to pripomínať! Môže byť rád, že som ho ešte neovracala. Znova tá bolesť.

,,Au.“ Povedala som.

,,To som si aj myslel.“ V jeho hlase bolo počuť pobavenie.

,,Ako preboha...“ spustila som, snažila som sa trochu zorientovať. ,,Ako si sa sem dostal?“

,,Stál som na druhej strane ulice, Liz.“

Znova brzdy. Kamión pravdepodobne zastavil. Počula som zvuk otvárajúcich sa dverí a šoférov panický hlas.

,,Slečna! Slečna?“ kričal a pravdepodobne utekal smerom k nám.

,,Dočerta.“ Zavzdychal môj záchranca a opatrne ma zdvihol do náručia, ako keby som vážila päť kilov a nie päťdesiat. Chcela som protestovať, ale predbehol ma.

,,Zavri oči.“ Prikázal mi. Poslúchla som.

,,Ako je to možné? Je to predsa...nemožné!“ počula som niekoho šepkať. Žeby Mark? Počkať! Stop! Čo? Pre kristove rany! Veď som mala ležať v nemocnici a spamätávať sa z údajnej samovraždy a ja som v podstate prežila tú istú chvíľu dvakrát. Elizabeth! Počúvaj sa! Si ty vôbec normálna?

,,Neviem, Mark, je to divné. Ako keby to cítila. Ako keby tým prechádzala spolu so mnou. Neviem to inak vysvetliť.“ Odôvodňoval zamatový hlas. Jason?

,,Ako jej to vysvetlíme? Myslím, že je dosť zmätená aj bez toho.“ Ha. Trefa. Máš absolútnu pravdu. Som tak trochu zmätená.

,,Neviem. Naozaj neviem. Čo takto skúsiť to s pravdou? je lepšie byť úprimný, pretože nepochybujem, že je dosť inteligentná na to, aby si pravdu aj tak poskladala sama.“ Ďakujem za kompliment.

,,Možno sa nemýliš, ale naozaj chceš, aby to vedela? Chceš ju vytrhnúť zo sveta, kde žije?“ Omyl vy dvaja ste to práve urobili.

,,Nič iné nám nezostáva. V podstate som ju odtiaľ uniesol, takže bude chcieť nejaké vysvetlenie, prečo sa nachádza asi 2000 míľ od New Yorku, obklopená lesom.“ To si píš, že teda budem.

,,Je tu ešte jedna malá nádej.“ Aká?

,,Aká?“

,,Možnože si nebude nič pamätať. Rana na hlave síce nebola hlboká, ale náhody sa stávajú.“ Áno, stávajú, ale nie mne. Kiežby si mal pravdu.

,,Kedy sa prebudí?“ Kedy?...Počkať! Bdiem alebo spím?

,,Neviem to presne odhadnúť, ale dlho to trvať už nebude.“ Fajn, takže sa už môžem zobudiť. Opatrne som otvorila oči a rozhliadla som sa okolo seba. Ležala som na nejakej posteli v luxusne zariadenej izbe. Kto hovoril niečo o lese? Blízko pri mne stál Mark a opatrne mi pomáhal posadiť sa. Jason sedel na konci postele, na ktorej som ležala. Dvaja plavovlasí anjeli. Mark sa mi šeptom prihováral.

,,Lizzie, zlatko. Ako sa cítiš?“ zašepkal, ale mne sa jeho šepot v hlave ozýval so stonásobne zvýšenou hlasitosťou. Chytila som za spánky.

,,Oh. Prepáč.“ Zašepkal ešte tižšie. Svoj pohľad som presunula z Marka a zavŕtala som ho do Jasona. Opätoval mi ho s neskrývanou nedočkavosťou.

,,Ty...“ začala som. Šepkala som ešte tižšie, ako keď sa mi prihováral Mark, ale s istotou, že ma dotyčný celkom zreteľne počuje. Neviem, kde sa vo mne zrazu nabralo toľko istoty a odvahy. Rozhodla som sa pokračovať.,,...a ty...“ znova som sa pozrela na Marka a zase na Jasona, v ktorého pohľade bola teraz len neistota a beznádej. Ha. Neoserie ma. ,,Dlžíte mi odpovede na milión či dva otázok.“ Prehlásila som ľadovo. ,,Takže prvá a tá najľahšia. Čo dočerta robím v tomto lese 2000 míľ od New Yorku?“