Elisabeth Catherine

Autorka: Yvai

III. Temnota

S istotou môžem povedať, že toto už nebola len nočná mora. Tá bolesť bola neznesiteľná a ja som bola zmätená. Nemohla som to pochopiť. Snažila som sa zahnať tú bolesť, ale bola som znova vťahovaná ešte hlbšie do temnoty. Cítila som sa asi tak, akoby ma to idiotské auto roztrhalo na polovicu, akoby som bola ubitá profesionálnym boxerom a udupaná stádom rozzúrených býkov, ktorí si ma pomýlili s červeným súknom. A toto dokonca všetko naraz. Kvôli bolesti som sa nemohla ani pohnúť. Pohltila ma temnota, ktorá bola odplavená vlnami utrpenia. Nemohla som dýchať, do krku sa mi nahrnula horkosť. Keby som mohla znechutene by som odfrkla. Krv. Temnota zatienila moje oči ešte pevnejšie ako predtým. Ako nepriehľadná páska, pevná a stála. Nevzpierala som sa. Bolo to príliš namáhavé. Vedela som, že by bolo omnoho jednoduchšie, proste sa vzdať. Nechať temnotu zatlačiť ma hlbšie, až na miesto, kde nebola žiadna bolesť, únava, obavy, alebo strach. Prestala som vzdorovať. Neskúšala som vyhrať, len som nedovolila, aby ma úplne rozdrvila. Tá temnota bola ťažká a ja som nebola dostatočne silná, aby som ju mohla podpierať. Všetko, čo som dokázala, bolo len úplne vypnúť. Vzorec môjho života – vždy neschopné vysporiadať sa s vecami, ktoré sa mi vymkli z rúk, zaútočiť na nepriateľa, alebo ho proste predbehnúť. Vyvarovať sa bolesti, to jediné som dokázala. Vždy tak obyčajne slabá a ľudská. Jediná vec, ktorú som kedy dokázala urobiť bolo, pokračovať ďalej. Vydržať. Prežiť. Budem toto znášať, pokiaľ nepríde pomoc. Vedela som, že Mark spraví všetko, čo bude v jeho moci. Aspoň som v to dúfala. On by sa nevzdal. A ani ja nie.

Ako dlho to trvalo? Sekundy alebo minúty? Bolesť  bola preč. Otupenie. Nič som necítila. Dokonca som ešte stále nevidela, ale aspoň som počula. V pľúcach bol znova vzduch, predierajúc sa v drsných bublinách nahor a nadol mojím krkom.

,,Zostaň so mnou, Lizzie! Počuješ ma? Vydrž! Neopúšťaj ma!“

Mark? Mark bol stále tu, stále sa snažiac zachrániť ma. Samozrejme, chcela som mu odpovedať. Pokúšala som sa zaznamenať svoje srdce, nájsť ho, ale bola som príliš stratená vo svojom vlastnom tele. Necítila som veci, ktoré by som mala, nič sa nezdalo byť na svojom mieste. Zamrkala som. Uvidela som ostré svetlo. Nebolo to presne to, čo som hľadala, ale aspoň niečo. Zatiaľ, čo sa moje oči snažili prispôsobiť jasnej žiari, Mark zašeptal.

,,Liz, toto mi nesmieš spraviť, nesmieš ma opustiť.“

Na sekundu som upadla do šoku. A hneď na to ma pohltila vlna bolesti. Silou vôle som donútila svoje pery k pohybu, dokázala som premeniť vzduch na slabý  prerývaný šepot.

,,Neboj sa, Mark. Ja to zvládnem.“ Opäť sa objavila tá neznesiteľná bolesť. Zalapala som po dychu. Začala som sa dusiť. Už som nič nevidela ani necítila. Temnota ma nadobro pohltila.

Mohlo to trvať sekundy, hodiny, týždne alebo roky, ale čas nakoniec začal niečo znamenať. Tiaž bolesti zoslabla. Cítila som, ako sa ku mne vláda nad mojím telom v postupných vlnách vracala, a tieto vlny boli prvými známkami, toho, že čas plynul. Zistila som, že som schopná hýbať prstami. Ozval sa nový zvuk. Niekto veľmi blízko mňa dýchal. Započúvala som sa. Niekoho ruka mi zovrela prsty. Au. Aj keď to bol dosť slabý stisk, cítila som sa ako keby mi niekto lámal prsty.

,,Liz...počuješ ma?“

Nenašla som dosť sily na odpoveď, len som mu veľmi jemne stisla ruku. Ozval sa tichý smiech, slabý od úľavy. Na chvíľu bol tento smiech všetko, čo som dokázala vnímať. 

Otvorila som oči a zbadala som jasné biele svetlo. Bola som v neznámej izbe. Cez okno dopadali na podlahu prerušované lúče slnka. Ležala som podopretá na tvrdej posteli. Niekde blízko mňa sa ozval pípavý zvuk. Hádam to znamená, že som ešte na žive. Smrť nemôže byť takáto nepohodlná. Netrpezlivo som sa zahniezdila a pocítila som pichnutie v ruke. Dočerta. Ihly. Zdvihla som druhú ruku, našťastie ničím neprepichnutú, a chcela som si ju vytrhnúť.

,,To teda nie.“ Zastavili ma chladné ruky.

,,Mark?“ otočila som hlavu a jeho prekrásna tvár bola len kúsok od mojej. Uvedomila som si, že som nažive, tentoraz s hlbokou vďačnosťou.

,,Mark, ďakujem. Som taká šťastná. Mark, tak ma to mrzí.“ Toľko k mojim zmäteným replikám. Do očí sa mi začali tlačiť slzy.

,,Psst, Liz. Všetko je v poriadku.“

,,Čo sa stalo?“ nepamätala som si to. Najjasnejšie sa mi vybavovala len spomienka na tú temnotu.

,,Liz. Načo si spomínaš?“ opýtal sa ma s vážnou tvárou.

,,Ja...ja...“ bezmocne som sa snažila spomenúť si, ale moja myseľ protestovala. ,,Pamätám si akurát na to, že som vybehla z budovy, začalo pršať, potom ma pravdepodobne zrazilo auto a...“

,,Spomínaš si prečo si utiekla?“ Až teraz som si uvedomila, ako strhane pôsobí. Kruhy pod očami a unavený pohľad jeho čiernych oči mi pripom...Čierne oči?
,,Utiekla?“ vykríkla som a moje oči sa zaliali novými slzami. Pípavý zvuk sa zrýchlil.

,,Mark! Ja si nič nepamätám!“ kričala som ďalej. Mala som pocit, akoby som mala v hlave veľkú čiernu dieru. Nežne mi položil obe ruky na tvár – striasla som sa chladom – a hľadel na mňa.

,,Liz, bola si v kóme. Niečo cez týždeň. Nevieme, čo sa ti stalo, ale auto ťa určite nezrazilo Našli sme ťa v jednom parku. Odišla si, presnejšie utiekla z otcovej ordinácie, nemohol ťa zastaviť, keď napokon vybehol na ulicu, nikde ťa nemohol nájsť. Do večera si sa nevrátila, tak zavolal políciu. Hľadal som ťa aj ja. Liz, bol som v tvojej izbe.“ Prísne sa na mňa zadíval. Fajn, dosiahla som vrchol zmätenosti. Čo mi tu do prdele uniká? Čo našiel v mojej izbe? Krabičku cigariet? Viem, viem fajčenie škodí zdraviu, pán doktor. Antikoncepčné tabletky? Tak na tie som mala právo, mám sedemnásť!

,,A? Pokračuj! Čo si našiel?“ naliehala som pre zmenu zase ja.

,,Našiel som ten list, Liz.“ Prehlásil chladne.

,,List? Mark? Aký list?“

,,Liz...viem, že si sa chcela zabiť.“

,,Čo??? O čom to dočerta melieš???“ hystéria v mojom hlase už nebola prepočuteľná. ,,Nič také by som nemohla urobiť!“

,,Tak prečo si chcela odo mňa prášky na spanie?“

,,Oh, Mark! Sny! Hovorila som ti o nich.“

,,Lee...“

,,Ty mi neveríš, však?“ teraz sa v mojom hlase ozývala jedine beznádej.

,,Nie, žeby...“

,,Mark, v ten deň som si od teba vypýtala recept, išla do lekárne a potom do otcovej ordinácie.“ Tak toto som si pamätala až príliš dobre. ,Vystúpila som na dvadsiatom treťom poschodí, Jane povedala, že tam niekoho má, ale, že smiem vstúpiť. Vošla som do vnútra a bol tam nejaký chalan.“ Detaily nie sú potrebné. ,,Ja neviem, čo ma to pochytilo, ale keď odišiel cítila som obrovskú potrebu utekať za ním. A potom už nič. Tma.“ A temnota.

,,Liz, do Jamesovej ordinácie si išla v piatok. Vtedy Jane nemá službu a tvoj otec vybavuje iba papierovanie, ne ten deň nemal žiadnych pacientov. A jeho ordinácia je na dvanástom poschodí.“ Snažil sa mi vysvetliť. Pozeral sa pritom na mňa, ako na štvorročné decko, ktorému sa snažíte vysvetliť, že stým kladivom nemá zabiť súrodenca, ale pomôcť ockovi.

,,Čo...ako...nie...nie...to...nemožné...“ Fajn, uznávam. Moja slovná zásoba bola chabá.

,,Liz...ty, keď sme ťa našli v parku...Teda ja a nejaký policajti. Ja...Liz... neviem, čo to bolo...“ teraz sa na jeho tvári zračila iba úprimnosť a beznádej. ,,Vedel som,...to nie je správny výraz....akoby...akoby som vedel, kde ťa mám hľadať. Nevieš si predstaviť tu neskutočnú bolesť, keď som ťa videl na zemi, skrútenú a dolámanú...bál som sa, že ťa nedokážem zachrániť, bál som sa, že ťa už nikdy neuvidím  s úsmevom na tvári...“ V jeho ónyxových očiach nebolo teraz nič iné iba strach. Strach o mňa. Nežne mi stisol ruku. Cez zápästia som mala previazaný obväz. Snáď sa to vysvetlí. Ako keby čítal moje myšlienky a pochopil moju nevyslovenú otázku.

,,Mala si kopec škrabancov, vyzeralo to, akoby si sa chcela podrezať.“

,,Aha.“ Nič vhodnejšie ma nenapadlo. Nežne ma po zápästí pohladil a v očiach mal triumfálny výraz.

,,Čo..?“ chcela som sa spýtať, ale viečka mi začali oťažievať. Cítila som, ako sa po mojom tele rozlieva ospalosť.

,,Neskôr.“ Bolo posledné, čo som ho počula zašepkať, keď som upadala do zdravého bezsenného spánku.