Elisabeth Catherine

Autorka: Yvai

X. Oheň alebo ľad?

Búrka pocitov, ktorá sa práve prehnala mojou mysľou, sa ani trochu nedala popísať. Cítila som sa, ako keby som bola v jednej chvíli naplnená emóciami od výmyslu sveta. Zrazu sa mi chcelo plakať a zároveň sa smiať. Snívať, aby sa tento, teraz úžasný sen, neskončil a zároveň sa zobudiť, aby všetko trápenie a obavy zmizli. Bili sa vo mne oheň a ľad. Oheň, ktorý túžil znechutene si odfrknúť a poslať ich všetkých do čerta, a ľad, ktorý cítil túžbu vrhnúť sa tej žene do náručia. V tej chvíli som sa rozhodla. Myslím, že vo svojom pomerne krátkom živote, som to ľutovala pomerne veľakrát. Ale to som ešte nevedela. Aj keby som vedela, že toto rozhodnutie sa stane mojím osudným, nezmenila by som ho. Do očí mi znova vstúpili slzy. Preliali sa mi ponad okraje viečok a potichu mi stekali po tvári v jemných pramienkoch. V posledných hodinách som plakala viac ako za celý život. Od maminej smrti som neplakala vôbec. Nikdy. A teraz...teraz tu stojí predo mnou. Je skrz-naskrz živá, teda ak sa to dá tak nazvať. Bojím sa. Teraz nie toho, kto všetci v tomto dome sú, ale, že toto je ďalšia z mnohých ilúzii. Prvýkrát som chcela, aby sa v žiadnom prípade neskončila. Bola by som si ochotná kľaknúť na kolená, plaziť sa, prosiť. Mellissa tam stála živá...nebudem to rozoberať. Naozaj to bola moja mama. Zmenila sa, ale napriek tomu som vedela, že je to ona. Nezostarla. Vyzerala presne, ako keď som ju videla posledný krát. Dlhé gaštanové vlasy jej v jemných vlnách splývali do pol chrbta. Tvár sa nezmenila, áno, všetky rysy boli teraz ostrejšie, dokonalejšie, ale stále to bola moja mama. Oči, teraz zlaté, upierala na mňa. Ak by mohla roniť slzy, prisahám, že v tejto chvíli by ich ronila. Doslova som sa k nej rozbehla. Teraz som ani nepomyslela na to, že je krvilačným netvorom. Dokonca mi bolo jedno, že keď do nej v takejto rýchlosti vrazím, modriny budem mať po celom tele. Otvorila svoju náruč. Objala som ju všetkou silou, akú som bola v tomto citovom rozpoložení schopná vyvinúť. Bežného smrteľníka by som udusila, ale jej to neprekážalo. Objímala ma, uhládzala mi vlasy a trhane, bez sĺz vzlykala. Ja som jej celé tričko zmáčala slzami. Evidentne jej to ani najmenej neprekážalo. Po hodnej chvíli ma zdvihla do náručia a preniesla na gauč. Posadila si ma na kolená a privinula na prsia. Cítila som sa ako predtým. Predtým, čo ma navždy opustila. Mark si iba mlčky prisadol k nám a nič nehovoril. Nechcel kaziť našu spoločnú chvíľu. Mama prehovorila, jej hlas sa dal prirovnať k zvonkohre. Dokonalá melódia.

,,Ššš...Lee...všetko je v poriadku.“ Upokojovala ma, ale ja som ten plač nedokázala zastaviť. V podstate som ani nechcela. Ešte pevnejšie som ju oblapila okolo krku. Moja mama. Po trinástich rokoch som si vychutnávala ako tieto slová spolu znejú. Zatiaľ som ich nemohla vysloviť, neviem, či som mohla. Trinásť rokov je dlhá doba, teda aspoň pre mňa. Neviem, čo čas znamená pre nich. Všetko sa mohlo zmeniť. Možno ma nemá rada. Má Marka...svojho manžela. Takže Jamesa už nemiluje. Chápem to. Neviem, či by sa s tým otec dokázal zmieriť. Nemá tak vypracovaný zmysel pre toleranciu zlého, ako ja, čo som zistila len pred malou chvíľou. Pozrela som sa jej do tváre a v duchu si zanadávala. Cez slzy som nič nevidela. Rýchlo som si ich rukou zotrela. Kto vie koľko drahocenných chvíľ mi s ňou ostáva a ja tu revem ako malé decko, a nevidím jej poriadne do tváre. Prekrásnej tváre.

Dokonca sa nemôžem kvôli plaču ani nadýchnuť a prehovoriť bez toho, aby som mala znova emocionálny záchvat. Mama sa mi pozrela do tváre. Usadil sa jej na nej tak trochu namyslený výraz, keď hľadela do tej mojej. Zľakla som sa. Strach ovládol celé moje telo. Čo, ak ma znechutene od seba odtrhne a pošle preč? Čo, ak ma neľúbi? Čo, ak toto iba predstiera, aby ma nedohnala k infarktu? Myslím, že práve jeden prekonávam. Ešte, že je tu doktor. Doktor? Počkať...Mark je tiež upír. Rýchlo som sa na neho pozrela. Dúhovky mal stále zlaté. Uf. Odľahlo mi. Marka som zatlačila dozadu, do rohu svojej mysle, a znova som upriamila pozornosť na mamu. Tvárila sa úplne spokojne, že ma môže držať v náručí. Chcem počuť pravdu! Je tu toľko nevypovedaných otázok. Zrazu som dokázala nájsť silu, premeniť vzlyky na slabý šepot.

,,Mami...“ začala som vyslovovať. ,,...si to naozaj ty?“ hrozne blbá otázka, viem. Ale všetko sa mi zdá také neskutočné. Absolútne všetko .

,,Áno, Lee. Som zlatko.“ Zašepkala zamatovým hlasom. Musela som v tom mať jasno. Ak sa nespýtam teraz, už nikdy nenájdem odvahu.

,,Máš ma ešte rada?“ vzlyky znova začali otriasať mojím telom.

,,Čo je to za debilnú otázku?“ spýtala sa ma prísne a nadvihla jedno obočie. Áno, presne toto je moja mama. Neodpovedala som.

,,Povedz mi to. Prosím.“ Ja som to chcela vedieť, aj keby pravda bola akákoľvek krutá. Pevnejšie ma zovrela vo svojom náručí.

,,Milujem ťa dcérka. No tom čas, a to kto som, nič nezmení.“

,,Aj ja ťa ľúbim.“ Usmiali sme sa na seba. Moja mama sa vrátila a ja chcem odpovede.

,,Ale, ako? Mami, ako to, že si upír? Čo sa stalo? Prečo si ma opustila bez akéhokoľvek vysvetlenia? Ako to, že si vydatá za Marka? Len mi prosím ťa nepovedz, že Jason je môj brat! Ako si mohla?“ to už som vstávala z jej náručia. Pomaly odznievala spokojnosť, ktorú som cítila. Všetko začala zastierať nenávisť. Zložila som si ružové okuliare. Nebude to ako predtým. Moja mama sa už nevráti. Nikdy. ,, Ako si to mohla spraviť mne? Ako si to mohla spraviť Jamesovi? On sa absolútne zrútil! Nechala si ho samého! Musel ma vychovať! Ty si nevieš predstaviť, aké to bolo preňho ťažké! A aké pre mňa! Nemala som nikoho, komu by som sa mohla zdôveriť...nikoho...a ty si si zatiaľ užívala s Markom! Ježiši. Prečo? Prečo? Povedz mi jeden rozumný dôvod prečo si ma opustila, keď som ťa najviac potrebovala! Prečo si sa nevrátila, aj keď si to, čo si! Ja by som to pochopila. A ty, Mark!“ obrátila som sa na neho s neskrývanou výčitkou. ,,Nemohol si sa len tak medzi rečou zmieniť, že si môj nevlastný otec?“ zvreskla som. Som šialená. Viem to. Obaja naraz vstali. Mama prehovorila. Pri pohľade do jej očí plných bolestí, mi stiahlo žalúdok.

,,Prepáč, zlatko.“ Lepšie ospravedlnenie si vymyslieť nemohla. ,,Ja som nemohla.“

,,Nechcela si.“ Moju poznámku ignorovala.

,,Bolo to pre mňa ťažké.“

,,Nie si jediná.“ Len pokrútila hlavou.

,,Naozaj, Lee.“ Obhajovala sa. Znechutene som si odfrkla.

,,Lee...zlatko...ja som naozaj spáchala samovraždu, nebola to nehoda.“ V prekvapení som vypleštila oči.