Elisabeth Catherine

Autorka: Yvai

I. Hranice života

Nočná mora. Proste sa zobudím. Musím sa. Nemôže to takto skončiť, proste nemôže. Možno sa budem o tom presviedčať tak dlho, až nakoniec uverím tomu, že je to pravda. Aj tak skončím v blázninci s nejakou šialenou diagnózou. Bude to pre mňa doslova vykúpenie. Možno zomriem prirodzenou smrťou, alebo si k tomu trochu dopomôžem. Pokúsim sa vyskúšať všetko. Znova ho uvidím. Verím tomu.

Volám sa Elizabeth Cathrine Meyerová. 17 rokov, ako trvalé bydlisko uvádzam New York. Mám všetko. Všetko, čo sa snúbi so životom v jednej z najväčších svetových metropol. Prachy, milujúceho otca...Pracuje ako psychológ, pre tých lepšie zarábajúcich. Niektorí proste prídu, vyrozprávajú svoj dojemných príbeh a zaplatia slušnú sumu za to, že je ochotný ich počúvať. Ja by som na to nemala nervy.

,,Áno, oci. Rozumiem. Nie som malé decko.“

,,Fajn, Liz. O štvrtej v mojej ordinácii, nezabudni. Budem ťa čak..“

,,Elizabeth Cathrine Meyerová! Ste na rade!“ ozval sa odnekiaľ mamičkovský hlas.

,,Oci, musím. Doktor Swon ma už očakáva.“

,,Ok, zlatko. Skús mu povedať o tých poruchách spánku a nazabu..“

S krutým potešením som stlačila tlačidlo ukončenia hovoru a následne vypnúť. Pomalým krokom som sa vliekla k dverám s označením 23. Poslušne som zaklopala a čakala na povolenie vstúpiť.

,,Vstúpte.“ Ozval sa príjemný mužský tenor.

,,Ahoj Mark!“

,,Moja najobľúbenejšia pacientka.“ Postavil sa, rýchlo prešiel ku mne a s neskrývanou radosťou ma objal. Mark Swon bol doktor v jednej z najlepších nemocníc sveta. Hovorilo sa o ňom, že vylieči všetko. Preto za ním chodili ľudia aj z iných štátov. Napriek svojmu nízkemu veku, mal okolo tridsiatky, si zarobil neskutočné množstvo peňazí a získal rešpekt uznávaných starších lekárov. Spoznala som sa s ním na jednej z mnohých recepcií, na ktoré som donútená navštevovať. Stihli sme si k sebe nájsť cestu a vybudovali sme si fajn vzťah, dokázala som sa mu zveriť s akýmkoľvek problémom, bez toho, aby som si vypočula mravoučnú kázeň. A ešte na margo tohto všetkého, bol neskutočne sexi.

,,Čo sužuje moje najkrajšie dievča?“ prehovoril so širokým úsmevom a rukou pokynul smerom k bielemu ležadlo. Jemne som prikývla a zamierila k nemu. Asi zbadal panický výraz v mojej tvári a s obavami sa opýtal.

,,Liz, čo sa deje? Skús mi o tom porozprávať.“

,,Nič neobvyklé, len..“ zasekla som sa a nebola som schopná pokračovať. Asi po piatich minútach som opäť našla svoju stratenú rovnováhu a rozbehla som sa znova.

,,Mark. Pozri sa na mňa.“ Zbytočná poznámka, aj tak sa na mňa díval. ,,Chcem povedať...čo vidíš? Pripadám ti normálna?“

,,Lizzie. Ty. Si. Normálna.“ Povedal prísnym tónom.

,,Nie. Skús sa mi pozrieť na tvár. Čo vidíš?“

,,Vidím nádherné dievča, ktoré má v tvári množstvo starostí a strachu, zbytočné...zlatko, tie kruhy pod očami ti nesvedčia, ak narážaš na to.“

,,Presne na to.“ Pritakala som.

,,Fajn, ale stále neviem, čo sa mi snažíš povedať.“

,,Vieš, že to neviem ani ja? Prepáč, Mark, že som ťa otravovala, budem v pohode. Už pôjdem.“ V rýchlosti som zošuchla nohy dole z ležadla, ale nebola by som to ja, keby sa mi nezatočila hlava . Mark ma pohotovo zachytil a starostlivo sa mi pozrel do očí.

,,Liz, potrebuješ niečo?“ Ten chlap vie tuším čítať myšlienky! On mi pomôže. Rozumie mi.

,,Mark potrebujem poriadne silné prášky na spanie.“

,,Liz, prečo ti ich nepredpíše otec?“

,,Mark, počúvaj ma.“ Naliehala som a do hlasu sa mi začala vkrádať hystéria. ,,Posledný mesiac som ani nezažmúrila oči. Keď áno, tak som sa v noci budila s príšerným krikom. Mark, otec by ma poslal k cvokárovi a odtiaľ to je len jeden krok do blázninca, chápeš?!? Ja nedokážem zavrieť oči! Ja sa bojím! Vidím stále tú istú noc, maminu samovra...nehodu, mávam otrasné nočné mory. Mark. Ja. Sa. Bojím.“ V poslednom čase mávam sklony k melodráme, ale toto bolo na mňa priveľa a rozplakala som sa. Zaborila som hlavu do jeho hrude, zatiaľ čo ma upokojujúco hladil po chrbte a vlasoch. Opatrne sa odo mňa odtiahol a zotrel mi slzy.

,,Lizzie. Ja ti sľubujem...prisahám, že nedovolím, aby ťa zavreli do blázninca, nie je dôvod.“ Vyhlásil odhodlane a z vrecka plášťa vybral pero a zväzok papierov na recepty. Rýchlymi pohybmi pera vyplnil prvý prázdny recept a podal mi ho.

,,Ak nebudú zaberať, prijdi zase. Predpíšem ti silnejšie. Ale, Liz, opatrne. Každý večer len jednu tabletku. O týždeň sa tu zase zastav, ok?“

,,Ďakujem, Mark. Veľmi to pre mňa znamená.“ Naposledy som ho objala, vtisla mu pusu na líce a vybrala som sa von z nemocnica.

,,Liz, dôverujem ti.“ Zavolal za mnou Mark cez celú chodbu. Veselo som mu odkývala a poslala mu vzdušnú pusu. Sestrička za pultom si ma žiarlivo premerala a tak som ju poriadne vyviedla z miery. Veselo som na ňu žmurkla a pohodila som vlasmi. Posledné, čo som začula bol Markov smiech. Vybrala som sa preč z nemocnice. Do lekárne. Všetko prebehlo hladko. S tabletkami v kabelke som sa pobrala do otcovej ordinácie.

Dvere výťahu sa zatvárali sakramentsky pomaly. Keď sa konečne zatvorili stisla som tlačidlo 23.

Výťah zastal a ja som vystúpila kúsok od recepcie.

,,Ahoj, Jane!“ zvolala som na blondínku za pultom.

,,Lizzie. Otec ťa už čaká. Niekoho tam má, ale vstúpiť môžeš.“ Žmurkla na mňa.

Kráčala som k tmavým dverám a snažila som sa rozmýšľať o dôvode tejto mojej návštevy. Otvorila som dvere a pohľad mi najskôr zaletel k otcovi, až potom k pacientovi. Pravdepodobne odpadnem. Alebo v lepšom prípade ma trafí šľak a ja umriem.