Dvě strany

Autorka: Tete

1.kapitola

Cez zavreté oči mi presvitalo svetlo a na zavretých viečkach mi vytváralo desivé červené príšery. Hlava opretá o špinavé studené sklo mi klesala stále nižšie a nižšie. Nebyť štebotu dieťaťa za mnou už by som spala. Ukolísaná klepotom kolies a hučaním vlaku. Po dlhom čase. Nočné mory ma posledný mesiac prenasledovali skoro každú noc. Preto som sa rozhodla odísť,  naivne dúfajúc, že tu im tento krát utečiem. Vedela som že to nie je možné, ale nedokázala som im čeliť. Aspoň zatiaľ nie.

Plechový ženský hlas z reproduktora ohlásil ,,Nasledujúca zastávka Rimavská Sobota. "

Otvorila som boľavé, unavené oči a vystrela som ruky aby som uvoľnila stuhnuté telo. Natiahla som sa po veľký turistický ruksak. Všetko svoje vlastníctvo som mala starostlivo natlačené v jeho útrobách.

Za oknom ma neprívetivo vítala vlaková stanica. Pršalo. Snažila som sa premôcť poverčivosť a nebrať to ako zlé znamenie.

Vystúpila som. Nadýchla som sa a vykročila. Za chvíľu som bola celá mokrá. Vlasy sa mi lepili na tvár a bránili mi vo výhľade. Stúpila som do mláky a v topánkach mi čvachtalo. Pohľadom som hľadala svoju budúcu ,,domácu".

Niekto na mňa kýval. Staršia pani, s pár kilami navyše. To bude určite ona.

,,Dobrý deň. Vy ste pani Nociarová?" nesmelo som sa spýtala.

,,Áno a ty musíš byť Ema. Volaj ma Elena. Ako pani Nociarová sa cítim stará," usmiala sa.

,,Dobre."

Otočili sme sa a kráčali sme k môjmu ďalšiemu dočasnému domovu. Prechádzali sme vlakovou stanicou. Nesympatické miesto, páchlo to tam zvratkami, močom a zatuchlinou. Na lavičke spal bezdomovec. Elena ma viedla uličkami  a ukazovala mi obchody a úrady. Svojím štebotavým hlasom mi rozprávala o sebe a svojom synovi. Za pár minút som o nej vedela prakticky všetko. Patrím k ľuďom, ktorý toho veľa nenarozprávajú a ako pasívny poslucháč sa cítim najlepšie. Budem si s ňou rozumieť.

Zastali sme pred malým domčekom s červenou škridlovou strechou natretým na žlto. Otvorila dvere a netrpezlivo ma ťahala za rukáv. Domček mal malú útulnú obývačku zariadenú v ,,komunistickom štýle“. Tak som volala módu zo sedemdesiatych rokov. Viedla ma po drevených schodoch.

,,Toto bude tvoja izba. Predtým to bolo synove, ale keď začal jazdiť s kamiónom rozhodli sme sa to tu prenajať. Si náš prvý  nájomca," hrdo vysvetľovala.

Rozhliadla som sa po malej izbičke. Steny natreté mäkkou pastelovou farbou dodávali miestnosti útulnosť. Kreslo v rohu ako stvorené na ponocovanie nad knihou ma utvrdilo v tom, že sa mi tu bude páčiť.

Na tvári som vyčarila úsmev.

,,Je to tu úžasné."

,,Ďakujem. Tu máš obliečky a chladničku. Chcela som ti sem dať aj varič, ale nefunguje. Kúpeľňa je na prízemí, budeme ju mať spoločnú. Kuchyňu môžeš samozrejme používať."

,,Áno, ďakujem. "

,,Jaj a tu máš kľúče," podávala mi zväzok ,, Tento veľký je od bráničky, tento od vchodových dverí a tento červený je od tvojej izby. Za pol hodinu bude večera."

,,Nemuseli ste si so mnou robiť starosti. "

,,Ale veď to nie sú starosti, ja to robím rada," usmiala sa a vyšla z izby. Klepanie papúč sa ozývalo až kým nebola v kuchyni a neprehlušilo ich zapnuté rádio.

Hodila som sa na posteľ a zavrela oči. Bola som taká unavená. Vedomie mi proti mojej vôli  unikalo stále ďalej a ďalej do sveta snov.

***

Zobudila som sa spotená. Za oknom bola tma.

Strach.

Zrazu sa mi vybavil včerajší deň. Začala som pravidelnejšie dýchať, upokojovala som sa. Pomaly som sa posadila a striasla som zo seba prikrývku, ktorú cezo mňa pravdepodobne prehodila pani Elena. Prešuchtala som sa k ruksaku, stále ležiacom na zemi a zúrivo som sa v ňom začal prehrabávať. Úplne na spodku som nahmatala škatuľku cigariet.

Otvorila som okno a zapálila cigaretu. Krásne praskala. Červená žiara na jej špičke mi vyjasňovala myseľ, desivý sen pomaly bledol.

Potichu som sa odšuchtala dole schodmi a snažila som sa nájsť kúpeľňu. Nebolo to také jednoduché. Nakoniec som nahmatala dvere a zo škripotom som ich otvorila. Opláchla som si tvár a pozrela som sa na seba do zrkadla. V prvom momente som sa nespoznala. Len nedávno som si ostrihala vlasy a stále som si na to nezvykla. Krátke a čierne my odstávali na všetky strany. A bola som bledá . Veľmi. S povzdychom som vyšla s kúpeľne.

Nemalo zmysel ísť spať. Bez ohľadu na to, aká som unavená, už nezaspím. Sadla som si na sedačku a apaticky si uvedomovala pribúdajúce svetlo.

Takto ma našla pani Elena.

,, Dobré ráno . Ako si sa vyspala?“ spýtala sa.

,,Celkom dobre,“ usmiala som sa. Neklamala som, naozaj celkom dobre. Niektoré moje noci bývali oveľa horšie.

,,To som rada.“

,,Ešte musíme doriešiť niektoré otázky ohľadom prenájmu,“ pripomenula som.

,,Áno, ale až po raňajkách. S prázdnym žalúdkom sa nedá rozmýšľať,“ ďalej pripravovala  raňajky.

Potichu sme sa najedli. Pani Elena na celý čas skúmavo pozorovala. Nemala som rada tieto pohľady. Ľudia vedeli, že so mnou nie je niečo v poriadku a snažili sa prísť na to, čo by to mohlo byť.

Ďalšiu polhodinku sme podpisovali papiere a dohodli sme si pravidlá spoločnej existencie.

Trvala som jedine na bezpodmienečnej ročnej zmluve. Raz mi totiž po týždni zrušili zmluvu a dva dni som prespávala v malom, zavšivenom penzióne. Nič príjemné. Nemala som v pláne si to zopakovať.

,,Pani Elena?“

,,Volaj ma len Elena.“

,,Elena, nevieš či tu je internetová kaviareň?“ opýtala som sa  a v duchu som prevracala oči.

,,Jedna je niekde na námestí, ale neviem ti povedať presne, že kde. Vieš mňa také veci nezaujímajú,“ ospravedlňujúci úsmev.

,,Nevadí, ja to nájdem.“

Obráti sa ku mne od televízora. Chuan práve vyznáva lásku Rosalinde.

,,Na čo tam potrebuješ ísť?“

„Musím poslať bratovi e-mail s novou adresou.“

Hodila som na seba čierny kabát  po kolená.

,,Prečo chodíš v čiernom?“ vystrelila zrazu. Nemyslím si, že nad tým uvažovala. Len sa na to spýtala, keď ju to napadlo. Ale ja som to nečakala. Podarilo sa mi zdvihnúť kútiky úst do grimasy pripomínajúcej úsmev.

,,Mám smútok.“

Hlas som mala veľmi tichý, bol to takmer šepot.

Zvrtla som sa a odkráčala som do zamračeného rána. Predtým ako som zavrela dvere som  stihla začuť  zarazené ,,Aha“ pani Eleny.

***

Čoskoro som upadla do každodennej rutiny. Ráno som vstala, išla do práce a potom domov. Večer som čítala alebo som sa išla prejsť . V noci ma prenasledovali zlé sny. Jeden deň sa podobal  druhému ako vajce vajcu. Mesto som za mesiac poznala celé a na prechádzkach sa mi úspešne darilo vyhýbať nemocnici a cintorínu. Rimavská Sobota sa mi páčila, bolo to pekné mesto. Na námestí som pozorovala zamilovaných puberťiakov. Vždy, keď som videla oblizujúci párik, musela som premáhať nutkanie začať kričať. Mladé maminky pyšne vystavovali na obdiv svoje ratolesti, ktoré nezbedne naháňali holuby. Dvaja starší páni hrávali v kaviarni šach a ja som ich pritom nenápadne dokázala pozorovať hodiny. Pripomínalo mi  to čas, keď otec hrával po večeroch presne túto istú hru so starším bratom. Ja ešte príliš malá na to, aby som pochopila pravidlá som mu sedávala na kolenách a vdychovala jeho vôňu. Tabak a pomaranče. Túto kombináciu som si vždy spájala s domovom.

Pani Elena bola dobrá spoločníčka. Rada rozprávala a veľmi sa nestarala o to či ju niekto počúva. Stačilo na správnych miestach prikývnuť alebo predstierať účasť a bola spokojná. Dni v jej spoločnosti boli príjemné, jej hlas znejúci v ušiach mi nedovolil rozmýšľať.

Ale sny stále naberali na intenzite a hoci som sa zatiaľ nebudila s krikom, desilo ma už len pomyslenie na spánok. Pod očami som mala tmavé kruhy. Zmena prostredia mi nepomohla, ale stále som nemala silu postaviť sa príčine tých snov. Zatiaľ. Aspoň som dúfala, že to niekedy dokážem.