Dějiny věčnosti

Autorka: Fine

Prolog

Toto vyznanie lásky v Twilight tématike venujem mužovi môjho života.

Kde budeš ty, tam budem ja stáť po Tvojom boku. 

Ísť ruke v ruke s ním bolo také prirodzené. Pre nás čas neexistoval, vietor neexistoval ale nič z toho nám nechýbalo. Lúka hrala tými najpestrejšími farbami, steblá vysokej trávy pôsobili pod mojimi natiahnutými pevnými prstami ešte jemnejšie a slnko, aj keď nehrialo na koži, hrialo na duši a presvetľovalo ju viac, ako nie je možné si to predstaviť ani v akejkoľvek metafore.

Edward ma viedol a nezamýšľal sa nad tým, kam ideme. To nebolo podstatné, mohli sme sa stratiť, kdekoľvek by sme prežili. Kráčal svojou neuveriteľne mužnou, jemne v ramenách sa vlniacou chôdzou a pevnou panvou a pôsobil pri tom tak sexy, že mi celom tele prechádzalo príjemné mravenčenie. Zvierala som mu ruku, prepletajúc ju s jeho prstami a nevedela som si užívať krásu lúky, po ktorej sme spolu kráčali. Nezaujímalo ma, že na jej konci je zráz, hlboký vyše sto metrov a pod ním sa do diaľky, kam oko smrteľníka nedovidí, rozprestiera divoký oceán a nekončiaca obloha.  Zrejme hocikomu inému by tá úchvatná scenéria vzala dych, ale mňa nič nemohlo uchvátiť viac, ako môj trblietajúci sa anjel.

Nepozeral na mňa, jeho zlaté oči boli upreté na ten výjav prírodnej krásy, ale môj červený zrak sa nevedel odtrhnúť od jeho tváre a tela. Celý v čiernom, v obtiahnutom tričku, dokonale zvýrazňujúcom jeho krivky, so žiarivou pokožkou a navyše s mojím opojným pocitom, že tento Boh miluje len mňa, bol tým najzaujímavejším, na čo sa dalo v celom vesmíre hľadieť.

Ako som mohla bez neho plnohodnotne žiť? On je mojím svetom, svet bez neho jednoducho neexistuje, nie je, je prázdny, čierny, bolestivý... Ako by som mohla skúšať žiť bez neho? Kde? Na mieste, ktoré nie je?

Konečne na mňa pozrel a usmial sa. Hoci dýchanie bolo pre nás vraj zbytočné, pre mňa bolo vtedy potrebné. Len voňavý vánok mi trochu prečistil myseľ a vzápätí ma zanechal v ešte väčšom opojení. Ak by v tej chvíli zem vzplanula v ohni, nevšimla by som si to, jeho dlaň na mojom líci, už dávno nie tak studená, mi takmer roztĺkla mŕtve srdce a naplnila oči nemožnými slzami. Čo ma tak dojalo, že sa mi chcelo plakať?

Vedomie, že my spolu nezostarneme. Nemusia nás trápiť srdce trhajúce myšlienky na to, kto z nás skôr a ako zomrie a odkladať obavy s tým, veď aj tak sa to stane. Nejako.

My nie. My sme tu navždy, jeden pri druhom, jeden pre druhého, v takom spojení a navazianí, aké nie je u nikoho iného možné.

Môžem ho tu držať roky a predsa nám nič neutečie, môžeme žiť kdekoľvek, skúsiť čokoľvek a kedykoľvek...

Schúlila som sa v jeho ochrannom náručí, s päsťami pritisnutými na jeho hrudi a vnímala, ako si tvár zaboril do mojich vlasov a pevne ma k sebe pritúlil.

Neexistuje možnosť, že by táto láska skončila, čas ju nezničí. Čas ju zapíše do dejín večnosti.