Dějiny věčnosti
Autorka: Fine
Vzal som ju na lúku, keď slnko
konečne vykuklo spod ťažkých mrakov a my sme sa trblietali ako more nad
obzorom. Na našu lúku, posiatu mnohými kvetmi a vysokými steblami presne
tak, ako kedysi v dejinách našej večnosti, keď sme sa hrali s vnúčatami.
Kráčala vedľa mňa, potichu
a ladne ako mačiatko a hrala sa s trávou, teplo nás príjemne hladilo
v tvári a vánok nám rozcuchával vlasy.
Priviedol som ju až na okraj
lúky, kde sa nám pod nohami rozprestieral modrý oceán spenený vlnami
a slnkom odrážajúcim sa na hladine. Chcel som jej toho toľko povedať,
všetko, čo som zažil, chcel som jej povedať, že sme spolu už celú
večnosť, že sme si súdení...
Ale teraz nie, až za chvíľu.
Musel som sa usmiať...
Po tej chmúrnej Belle už nebolo
ani stopy, stála predo mnou úplne zotavená, oddaná, moja...
Neodolal som a pritúlil si ju
v náručí.
Jej jemné a zároveň silné telo ma
pevne objímalo a nechalo sa mnou kolísať.
Život nabral zrazu celkom iný
smer. Nech sa stane čokoľvek, naša láska nás vždy k sebe opäť privedie.
Naša minulosť, prítomnosť a budúcnosť jednoducho splynú do večné kruhu
naplneného opätovne sa stretávajúcou láskou.
My sme veční, láska je večná.
Láska je cesta, po ktorej budeme spoločne kráčať tak, ako nám bolo
predurčené.
Jeden pri druhom. Neodvolateľne,
nezameniteľne.
Navždy.
Pozn. autora: Doporučujem si znovu prečítať prológ :-D
