Dějiny věčnosti

Autorka: Fine

9. Kapitola - Prelínanie

Zradil ma. Akoby nestačilo, že ma jednoducho opustil, trápi ma svojou všadeprítomnou vôňou. Po ďalších mesiacoch strávených s jeho prazvláštnou prítomnosťou v jednom zo starších domov Cullenovcov sa mi podarilo nejako vydedukovať, že to urobil naschvál.

Nedokázať plakať, to bol asi ešte horšie ako byť odsúdená na večnosť. Myšlienky na opustenie tohto sveta ma museli prejsť, Alice vždy videla moje rozhodnutie a nechápala ho natoľko, aby mi dovolila niečo podniknúť. Alice ma chránila. Ale pred mnou samou ma nik nemohol ubrániť.

Začínal ma spaľovať smäd. Síce mi niekto z Cullenovcov raz za pár dní priniesol polomŕtve zviera a ak som bola v absolútnej letargii priamo krv, tým zvláštnym stavom, v ako som sa nachádzala, mi myseľ začínala pracovať iným smerom.

Na mojom živote nezáležalo. Ak mal Edward pravdu, moja duša už neexistuje. Chcela som, aby mal pravdu...

Za oknom príšerne pršalo a ja som si bola istá, že ak by som si mohla uľaviť slzami, to, čo práve prší, by som mala už naplakané. Sedela som na zemi pred oknom a nechala sa trýzniť j

omamnou fantáziou. Halucinácie s jeho dotykmi sa mi už podarilo potlačiť. Ale jeho vôňu nie.

Precitala som. Spoznala som to tak, že ma začal naozaj zaujímať môj smäd. Bezmyšlienkovite som otvorila okno a ponúkla dažďu ruku. Jemnučké kvapky mi hladili dlaň, postupne pretekali cez prsty, až sa zospodu stretávali a padali pomaly dolu.

Dlho som sústredene pozerala len na ten výjav. Sústredene a prázdno, tak ako všetko, čo som robila od Edwardovej smrti.

Od jeho smrti... Od jeho smrti?!

„Edward, my sme mali byť spolu večnosť! Prečo si ma opustil?“ Kričala som do víchrice a bubnovania kvapiek.

„Vzala som si ťa na večnosť! Čas pre nás nemal existovať!! EDWAAARD!“ Revala som z plných pľúc a keď moje slová splynuli v nezrozumiteľný krik vychádzajúci hlboko z môjho smädného hrdla tak, že ma vlastná bezmocnosť skolila k podlahe, meter za mnou sa zreteľne ozval zvuk. Vŕzganie.

V ľaku som sa obrátila. Ale v izbe sa nedialo sa zhola nič. Víchrica a dážď naberali na intenzite a hučali za mojím chrbtom.

Cítila som to prichádzať. Tlaková vlna. Vôňa, absolútne koncentrovaná spolu s neviditeľnou a nepopísateľnou silou ťahajúcou ma čoraz silnejšie za látku na oblečení a kožu vpred. Izba zostávala navonok pokojná, no ja som sa musela oboma rukami chytiť verají na okne, aby som nevletela to protiľahlej steny. Silný ťah ma začínal premáhať, resp. drevo, o ktoré som sa držala a keď som už počula zreteľný praskot, tlak odrazu ustal a ja som s kusom verají spadla tak prudko, až som rozrazila dlaždice.

Hoci mi v momente uvoľnenia tlaku odľahlo, v ľahu som si uvedomila, ako ma obkolesuje Edwardova prítomnosť, ako ma zatláča do samej seba. Ako ma prišla zničiť.

„Bells...“ Môj zrak ma neposlúchol, vystrelil hore a narazil na tak nádhernú tvár, že som celá zmeravela.

Kľačal predo mnou, vo očiach mal to, čo potvrdzovalo, že sa jedná len o výplod mojej chorej mysle. Slzy. Hľadel na mňa s tou hlbokou vráskou medzi obočím, nad zelenými očami. Nie čiernymi očami, ani zlatohnedými. Smaragdovozelenými.

„Prišiel si ma trápiť, muž môj?“ Z úst mi vyšiel len chrapľavý šepot. Chcela som, aby ten prízrak odišiel, nemôžem žiť večnosť s prízrakmi. Alebo môžem?

Jeho výraz sa zmenil, spozornel a vystrel ku mne ruku. Videla som ju, cítila som ju, ako mi ju priložil na líce a nežne po ňom prešiel až k perám. Som v nebi?

Zase ten zvláštny tlak, pomaly prichádzal a začínal ma ťahať. Bola som pripravená. Ozbrojená mojou súkromnou halucináciou. Všetko ostatné mi bolo ukradnuté, plnými dúškami som si vychutnávala jeho dokonalé a vo mne vryté črty jeho tváre. Pohol perami.

„Krv.“

Tlak ma zachytil nepripravenú, zaujatú tým nádherným tónom. Hodilo ma dozadu, podvedome som sa zakryla rukami a keď som znovu otvorila oči, ležala som pod oknom, v nekosenej mokrej tráve.

Tlak zmizol. A zmizlo aj niečo, čo mi zrazu tak chýbalo, že som mala dojem, že spolu s mojou dušou mi vytrhlo aj všetky orgány a v mojom tele sa už nenachádza ani zmienka po človeku. Prázdno.

Jeho vôňa bola preč.

Môj smäd bol späť.

„Slečna? Si v poriadku? Už som volal pomoc! Spadla si. Hej! Počuješ?“ Triasli som mnou vrelé ruky spútané s prenikavou ľudským pachom. Sladkým. Lákavým. Ohromne lákavým!

Pozerala som na toho úprimne vystrašeného poľovníka v tmavom pršiplášti a mysľou mi prebehol zamatový hlas. Krv.

Telo ma zradilo. Reagovalo rýchlejšie, ako rozum.

Vyskočila som a muža celou silou hodila o kamennú stenu. Aspoň som ho netrápila.

Po ováloch začala pretekať tmavočervená krv, vliala sa mi do nosa a po pár sekundách vychutnávania aj do úst. V posmrtných kŕčoch sa ešte trepal, ale ako mu krv ubúdala z žíl a mne napĺňala hrdlo, slabol pod mojimi ľadovými rukami a chladol. Hltala som plnými dúškami, smäd pomaly ustupoval a keď sa krv minula tak, že som sa musela odtiahnuť, uvedomila som, že po prvýkrát za môj život úplne uhasol.

V mojom hrdle nebol žiadny pocit, bolo pokojné, sýte.

Takéto je loviť ľudí. To je nám upírom súdené, na toto sme stvorení. Nie sme žiadni „vegetariáni“, načo sa tu všetci hráme? Upíri majú loviť ľudí!

Pár kilometrov na sever som ich odrazu zacítila viac, ale nestihla som sa ani pohnúť tým smerom, pretože ma na ramenách zdrapli oceľové ruky. Emmet.

„To stačí, vtáčik. Musíš dolietať.“ S týmito slovami ma proti mojej vôli odvliekol späť do domu, kde som sa po chvíli dostavila Alice aj s pachom zabitého človeka. Fajn, že ho odpratala, neviem, kedy by som to, a či by som to vôbec urobila.

Môj démon sa opäť priplížil. Všadeprítomná vôňa.

Emmet ma stále pevne držal, ale už nemusel, znova som vlastné telo neovládala. Alice si ustarane kľakla predo mňa a natočila mi tvár k jej. Musela som jej pozrieť do bolesťou zničených očí, čo ma v tom okamihu potrestalo za vraždu. Aspoň som mala ten pocit.

„Prečo, zlatko? Prečo? Vždy si bola silná!“

Emmet znenazdajky nakrčil nos, ale môj mozog nedokázal z toho gesta nič vydedukovať.

„Ani som ťa nestihla zastaviť, nevidela som to. Ach, Bella...“ Sklopila zrak a rukou skĺzla z mojej brady. Emmet sa stále tváril veľmi zvláštne.

„Bol tu. Hovoril som mnou.“ Musela som jej povedať o mojej halucinácii. Nech vie, že už som absolútny blázon.

Obaja na mňa zrazu pozreli, až ma to trochu vystrašilo.

„Čo ti povedal?“ Dychtivo sa spýtala Alice.

„Alice, to bola len halucinácia...Totálne mi preskočilo...“

„Bella, čo povedal?“ Emmetov hlas znel neprirodzene hrubo, akoby v ňom nikdy nebol humor ani podpichovanie. Až teraz som si všimla, že má rovnaký pohľad ako Alice.

Divoký. Zničený. Ubolený.

Stále čakal na odpoveď, na to, aby sa mi upratali myšlienky, ale ja som si práve vtedy začala uvedomovať, že netrpím len ja. Že obaja prišli o milovaného človeka. Že  oboch ich to bolí.

„Bella, čo ti povedal?“ Emmetom hrozivý hlas zadunel izbou a prinútil ma bezrozmyslu vychrliť odpoveď.

„Krv.“ Nepochopili ma, videla som to na nich. „To bolo všetko, čo povedal. Krv.“

Obaja zmeraveli a ako som pozerala na ich nádherné, ale utrápené tváre a uvedomila si, ako ma stláča a paralyzuje neexistujúca Edwardova vôňa, mala som dojem, akoby sa mi naozaj cez oči preliali v upírom živote prvé, slané pomalé slzy.