Dejová línia
Chcel som sa odtiaľ
vytratiť, ale pri každom ďalšom nežnom výjave ma zastavili zvláštne
obrazy v mojej hlave. Začínalo mi byť čoraz jasnejšie, že som sa nejakým
podivuhodným spôsobom ocitol vo vlastnej minulosti. Keď som už pochopil
toto, nevedel som nijako pochopiť, ako je možné, že som na ňu zabudol.
Veď som ju stretol, spoznal, už raz miloval... Možno nie len raz.
Spomienky sa mi
miešali s pozorovaným obrazom, keď sa Bella odtiahla od Eda s posledným
pohladením na tvári a potichu opustila izbu. Veľmi živo, akoby to bolo
včera som si spomenul na ten príšerný pocit, ktorý sa mi votrel do žíl,
keď som rezignovane sadal na posteľ a hlavu vložil do rúk.
Teraz som však
nechcel pozerať na svoje minulé ja, nohy ma tiahli za Bellou. Musel som
pomaly bežať, tak rýchlo vyšla z domu, celá stŕpnutá a nesvoja
pozdravila Mabel a nastúpila do koča, ktorý ju očakával. Okamžite som sa
ocitol v koči s ňou.
Sedela pre mnou
v trasúcom sa voze a ak by som mal živé srdce, určite by mi ho roztrhlo
po tom, ako sa neovládateľne rozplakala. Plakala tak, ako som ju nikdy
nevidel, celé telo sa jej vzlykmi chvelo tak, že si objala kolená, aby
sa udržala na sedačke. Nemohol som nič, len sa na ňu pozerať a to ma
príliš bolelo. Natiahol som ruku k jej tvári, ale skôr, než k nej
dorazila, scéna sa zmenila.
„Edward, Mabel,
volajte doktora, hneď!!“ Počul som matkin zúfalý hlas predtým, než sa mi
okolie ustálilo do ostrých kontúr. Môj otec ležal na zemi, hrubo
a z plných pľúc kašlal tak, že sa nemohol postaviť. Kútikom oka som
zazrel Edwarda, ako telegrafoval, v tom momente som si rozpamätal, ako
sme s matkou behali po rôznych úradoch, aby sme mohli mať tento prístroj
doma, ako jediní v okolí. Bola totiž fascinovaná technikou.
Sadol som si k otcovi
a pozoroval ho, nič viac som nemohol. Vedel som, čo príde. Vedel som to
veľmi dobre.
Otec o pár hodín
zomrie.
Matka sa snažila
otcovi všemožne uľahčiť, dookola mu ponúkala vodu a ťapkala ho po
chrbte. Jeho stav sa však nijako nemenil, o chvíľu sa začal sťažovať aj
na veľké bolesti nôh. Ed s matkou ho odniesli do postele, a doktor,
ktorý sa dostavil až o niekoľko hodín diagnostikoval zápal pľúc. Nasadil
mu antibiotiká a spokojne odišiel. Matka pri otcovi zostala na noc a Eda
poslala spať, ten, keďže chorobu nepovažoval za nič vážne, išiel.
V rodičovskej spálni
bola tma, maminu ustaranú nádhernú tvár odhaľoval len lichotivý plameň
sviečky. Zaspala na stoličke pri posteli na jeho kolenách, objímajúc ho
rukou.
Bolo to smutné. O to
smutnejšie, že som vedel, koľko je hodín a niektoré veci človek
nezabudne ani o stopäťdesiat rokov neskôr.
Otec celý spotený
náhle otvoril oči a prudko sa nadýchol. Blúdil očami po miestnosti, keď
našiel mamu, trochu sa upokojil. Mal v nich zvláštny výraz, pokojný
a starostlivý keď jej silnejšie stisol ruku, aby sa zobudila. Okamžite
sa prebrala a pohladila ho.
„Drahý, je vám už
lepšie?“ Šeptala nežne.
„Obávam sa...“
„Doktor povedal, že
je to zápal pľúc a dal vám antibiotiká. Určite sa vám o chvíľu uľaví. Už
ráno sa budete cítiť lepšie, uvidíte.“
Povzbudzujúco sa na
ňu usmial, ale ja som jeho úsmevu oprávnene neveril.
„Kde je Edward?“
„Spí. Odchod
Elizabethy ho veľmi rozrušil spánok mu prospeje.“
Matka sa postavila
a vtedy som si všimol, že je celá spotená a červená v tvári. Zamrazilo
ma. Začínal som mať dojem, že som sa ocitol v mojom súkromnom pekle,
budem naozaj sledovať mojich rodičov, ako umierajú jeden po druhom?
Veľmi, veľmi som zatúžil byť doma pri Belle, v jej náručí...
Mama otca naposledy
chytila za ruku a odišla mu pre teplý čaj. Chvíľu za ňou pohľadom plným
lásky pozeral a potom urobil niečo, čo som vôbec nečakal.
Pozrel priamo na mňa.
V okamihu som stŕpol
ale hneď som ten šialený pocit zahnal. Nemôže ma vidieť. Nemôže.
Ale on na mňa stále
pozeral. Potom kývol rukou, aby som podišiel bližšie. Ešte som sa
obzrel, aby som si bol istý, že za mnou nestojí niekto zo služobníctva.
Nestál.
„Edward?“
„Ty... ty ma vidíš?“
Prekvapený som si sadol k nemu na posteľ. Až potom som si spomenul, že
mu mám vykať. Iná doba... „Vidíte ma?“
„Ale nerozumiem...“
V jeho očiach bol úprimný zmätok.
„Nemáme čas na
vysvetľovanie.“ S mojou podivnou situáciou ho fakt nemôžem zaťažovať.
„Cítim...cítim, že
umieram...“
Slabo som prikývol,
hoci som nechcel.
„Postaraj sa o matku.
A povedz jej...“ Jeho hlas začínal nebezpečne tíchnuť. „Že...“
Nedopovedal. Jeho oči, ako ich na mňa upieral, začali spoločne so
zvláštnym výdychom blednúť, až prešli do jemne sivej, pomaly sa zavreli
a vzápätí vypustil všetky telesné tekutiny.
Chvíľu som sa na neho
díval a potláčal silnú túžbu venovať mu posmrtný bozk na čelo. Ale vedel
som, že by som jeho telom proste prešiel. A vedel som, že Ed to za mňa
urobí hneď potom, čo ho príde zobudiť žiaľom skormútená matka.
Keď som začul jej
šuchtavé kroky hore schodmi s pokorou som opustil otca a minul sa s jej
posledným uvoľneným výrazom na tvári, ktorý som mal možnosť vidieť.
Smrť je nedôstojná,
krutá.
Ale táto smrť bola
pokojná.
