Dějiny věčnosti

Autorka: Fine

Druhá sekvencia - PRIPOMIENKA

7. Kapitola

Ed

Omamný pocit, zvláštny... Akoby... spím? Bolo to ohromne príjemné, upokojujúce, tiché...

Kroky.

Šuchotanie.

Náreky.

Všetko sa krútilo.

Bellin krik. Bellin krik?

Prinútil som sa otvoriť oči ale... To... Moje bezvládne telo ležalo na zemi, tvár mi hladili Belline ruky. Nariekala, chrapčala na mňa. Bola nepríčetná. Čo sa to sakra deje?

„Bella!“ Nereagovala. Pristúpil som k nej a znova ju oslovil. Oslovil som aj Alice, ale zjavne ma nevnímala, chúlila sa v Jasperovom objatí, hoci on sám pôsobil, že potrebuje oporu. S Bellou nebol nikto.

„Láska.“ Do hlasu sa mi vkradla zúfalosť, keď cezo mňa skrz prešla očami. Nevidela ma. Nevnímala ma. Pokúsil som sa jej dotknúť, myslel som, že moja dlaň ju nezachytí, ale akonáhle spočinula na jej ruke, mykla sa a vstala. Cítiš ma?

Znovu som sa po nej načiahol, ale keď som sa dotkol jej tváre, zrazila sa k zemi a bezvládne sa opierala o kolená.

Čo mám robiť?  Pozrel som sa na svoje telo, ruka, ktorú si ešte presne pamätám, že mi ju vlkolak odkusol, zaujímala svoje pôvodné miesto a na krku zostala po zuboch len matná spomienka. Chcel som sa pozrieť bližšie, ale zrazu akoby ma neposlúchali nohy, nepohli sa ani o milimeter. Vložil som do kroku viac sily, ale odpoveďou mi bol pohyb dozadu. Vzďaľoval som sa. Rýchlejšie.

„BELLA!“ Odletel som od svojho hlasu tak rýchlo, že som ho nepočul v momente, ako som zakričal jej meno. Začali sa mihať obrazy.

Môj život sa mi okolo tela prevíjal späť. Všetko sa vracalo.

Smiech na lúke,

narodenie Renéesme,

svadba,

Bella na biológii,

pretáčanie s Emmetom,

príchod Alice a Jaspera,

zakusnutie Rose,

smejúca sa Esme,

moja umierajúca mama,

bolesť, Carlisle, skláňajúci sa nado mnou v nemocnici...

Tma.

Čiernočierna tma. Okolo nebol žiadny priestor, necítil som ani podlahu.. toto je koniec? Idem do pekla? Znamená to, že mám dušu? Toto je osud upíra po smrti? Večnosť v ničote?

Zavreli sa mi oči, zaboleli ma... Cez viečka prenikalo jemné...svetlo?

Zacítil som, ako sa mi nohy dotkli zeme. Ou, vôňa... Aká známa vôňa... Ruch, rachot hrncov, obracanie strán v knihe.

Otvoril som oči.

Bol som... doma.

Neveriacky som zalapal po dychu, moja krásna mama sedela pokojne na pohovke a čítala si. Smotanové krajkové šaty s ružovými perličkami jej pevne obopínali telo, plavé vlasy mala stiahnuté v jemnom uzle, nohy zložené pod sebou a štíhle krehké prsty pomaly hladili zažltnutú stránku.

„Mami!“ Vydýchol som. Bez reakcie. Nezaujímal ma jej nezáujem, užasnuto som k nej pristúpil.

Niečo ma zastavilo. Niečo bolo inak. Ale čo? Čo ešte v tejto šialenej situácii môže byť divné?

Vanilkový parfém, sladký, nevtieravý... Parfém. Len parfém? Žiadna ľudská vôňa! Len parfém ?!

Wau, v mojom hrdle bolo prázdno, uvoľnene... Nebolo smädné, neškrelo. Bolo nenormálne normálne. Úžasné!

Prinútil som sa pohnúť ďalej a zrazu som si uvedomil pri kroku svoju váhu. Každá noha, šľapa, ten dotyk so zemou, všetko som cítil! Už to nebolo akoby som lietal, ale akoby mi niekto naložil na nohy moje vlastné závažie.

Užívajúc si zabudnutý ľudský pocit som si neznesiteľne pomaly sadol pred moju matku a pozeral na jej tvár. Bola taká krásna. Už som dávno zabudol, ako vyzerala, v mojich spomienkach sa uchovala ako umierajúca bledá žena. Ale ona tu sedela pár desiatok milimetrov predo mnou s červeňou v lícach. Pripomenula mi Bellu. Akoby som niekedy na ňu nemyslel... Preto som tak miloval jej pýrenie. Vyzerala pri ňom ako mama.

Pretočila stranu a ako jej zreničky behali po vrchných riadkoch, konečne som uvidel cez husté bledé mihalnice jej oči. Smaragdovo zelené, prenikavé. Nežné...

„Mami, chýbaš mi...“ Pošeptal som jej a dotkol sa jej prstov na hrane knihy. Necítila ich. Ako inak.

Vyrušil ma zvuk prudko sa otvárajúcich sa dverí a zvedavo som obrátil hlavu. Vstúpil som ja.

Musel som zasmiať na vlastnom obraze. Fakt som nosil takýto účes? Je toto spomienka alebo som sa vrátil fakt v čase?

Ofina, očividne natočená na natáčke, sa mi hýbala v rytme krokov a husté kotlety mi siahali až pod uši.  Ha!

Hmmm, ale už vtedy som mal dobrý vkus. Čierny kabát s veľkými gombíkmi, výložkami a vysokým golierom by som si pokojne obliekol aj dnes. No... dnes...

Ale tie desivé šedé bombarďáky zastrčené v kožených čižmách?! Ha!

„Edy, už si späť?“ Ozval sa dávno zabudnutý zvonivý hlas mojej mamy. Musel som na ňu znovu pozrieť. Keby tak pozrela na mňa a nie na toho Edwarda. Hovorila mi Ed?

„Áno, mamička. Otec vystrieľal všetky náboje do stromov skôr, ako stihol zamieriť.“

„Ale nepreháňaj.“ Smiala sa. „Veď tebe to len vyhovovalo, že?“

„Viete mamá, že nemám záľubu v zabíjaní zvierat. Je to otcova záľuba.“ Moje bývalé ja stále vzorne stálo a pozeralo von oknom.

„On je rád, že mu aspoň podávaš pušku. I keď, niekedy by si sa mohol aspoň pokúsiť dačo zastreliť, urobil by si mu radosť.“ Oči sa jej stáli smiali, ako pozerala na vymódeného Edwarda s rukami za chrbtom.

„Drahá, ten chlapec by netrafil ani už predtým zastrelenú prepelicu!“ Ten drsný hlas som identifikoval ešte pred tým, ako vošiel do dverí. Môj otec. Vysoký, s vyšportovanou postavou, nahodený do jazdeckého a fúzami až po kľúčne kosti. Odfuňel si cestu ku krbu a urazene pokračoval smerom k ohňu. „Ale keby mal naozaj hlad, nehnusilo by sa mu ani mŕtve zviera! Aj zdochlinu by sa naučil odhryzovať!“

Čo? Čo je toto za spomienku? O čo tu ide?

„Len sa nerozčuľujte muž môj. Sadnite si, v poslednom období na vás pozorujem pohoršené zdravie...“ Matke sa nad očami vytvorila nová vráska a môj otec si poslušne sadol vedľa nej.

„Máte pravdu, pľúca... Navyše v Európe zúri španielska chrípka. Mali by okamžite zastaviť dovoz tamojších ľudí, lebo sa to dostane aj sem! Amerika sa musí pred takýmito pliagami chrániť! Ale Roosevelt dookola reční len o rozvíjaní a budovaní! Dočerta s ním!“ Rozčúlene gestikuloval, až mu ruka preletela tesne okolo matkinej tváre.

„Otec, upokojte sa. O tom sme viedli už mnoho debát. Nie je v našich silách to vyriešiť.“ To bol môj hlas. Môj bývalý hlas.

„Máš pravdu, synak.“ Otec začal kontrolovať svoje dýchanie a pohodlnejšie sa uložil vedľa mojej mamy. Po chvíli ho to nudilo a začal jej nazerať cez plece do knihy.

„Drahá, koľkýkrát už čítate túto knihu?“ Usmial sa popod fúzy.

„Ehm...“ Skôr ako mu odpovedala, hodila na neho previnilý pohľad. „Tretí.“

„Som si istý, že si môžeme dovoliť kúpiť vám ešte jednu knihu.“

Spoločne vybuchli v uvoľnený smiech a ako sa na seba škerili, zaplavil ma veľmi príjemný pocit. Nemyslel som si, že toto ešte niekedy uvidím. Hlavu som si pohodlne oprel o dlaň a čoraz viac som sa vnáral do tejto zvláštnej scény.

„Prichádza slečna Elizabeth.“ Oznámil Ed, stále pri okne.

„Och, výborne. To je milé. Chod ju uvítať.“ Mama ho vyzvala pokynom ruky a som počul jeho vzďaľujúce sa kroky. Zvuk zanikol oveľa rýchlejšie, ako som bol zvyknutý. Veľmi som sa snažil, ale nepočul som zdola žiadne uvítacie hlasy. Ako „sme“ čakali na Eda, otec si nalial pohár brandy, za čo ho matka stihla vyhrešiť, takže ho slúžka na jej príkaz odniesla. Aj na starú Marlow som už zabudol...

Konečne sa ozvalo škrípajúce drevo a podpätky a do dverí vstúpilo moje bývalé ja a podržalo dvere...

Belle.

Toto nemôže byť spomienka. Mám halucinácie.

Šok ma prinútil vstať a pristúpiť k nej na pár centimetrov. Bola to ona. Tie mäkké, šťavnaté pery, tie mandľové, hnedé oči, červené líca, tie tmavé vlasy, na slnku odrážajúce sa do červena...

Moja Bella, stiahnutá do úzkeho modrého korzetu s výšivkami, vo veľkej sukni, vlasmi zapnutými do komplikovaných vrkočov.

Moja Bella.

Dotkol som sa jej na líci. Nezareagovala.

„Pán a pani Masenovci. Mladý pán.“ Číry hlas, aký som si veľmi dobre pamätal, zalial celú miestnosť a sprevádzala ho poklona k menovaným. Ach.... Bells...

Edovi venovala dlhší pohľad. On ju očami nepustil. Pichlo ma na hrudi, ja somár, žiarlil som aj na seba samého.

„Milá Elizabeth, je pekné, že ste sa s nami prišli rozlúčiť. Napriek tomu nás táto skutočnosť hlboko a úprimne zarmucuje.“ Mamin hlas znel skutočne smutne.

„Ľútosť mojich rodičov sa isté nevyrovná mojej, slečna...“ Ed k nej pristúpil a naznačil bozk na ruku. Začervenala sa. Tak krásne...

„Ďakujem za tieto slová, pani Masenová, hoci ťažko sa mi za ne ďakuje, nakoľko sama by som najradšej zostala s takými príjemnými ľuďmi ako ste vy.“ Po týchto slovách sa moja matka k nej vrhla a priateľsky ju objala. Otec ju nasledoval pobozkaním ruky.

„Radi sme vás spoznali, slečna. Vždy budete u nás srdečne vítaná.“ Otec to myslel úprimne, bolo to milé.

Bella sa pozrela s očakávaním na vymydleného Edwarda a on, akoby čakal na ten pohľad, ponúkol jej svoje rameno.

„Smiem vás odprevadiť, Elizabeth?“

„Bude mi potešením, Edward.“ Povedala so smutným úsmevom.

Ešte raz sa pozrela na mojich rodičov a potom spoločne vyšli z izby.

„Toto je naozajstná smola, drahá“.

„Ach, pravda. Bol by z nich skvelý pár.“ S oddychnutím sa vrátili na pohovku, ale to som už nevydržal a vybral sa za Bellou.

Inštinktívne som zbehol dolu schodmi a prebehujúc okolo rôznych dverí, pomaly som si spomínal, kam viedli. Takmer som sa zastavil pri mojej izbe, ale chcel som ísť radšej za ňou.

Plač. Jej plač.

Automaticky som sa vrátil o pár krokov späť k dverám mojej izby. Ani neviem ako, prešiel som cez ne a zbadal ju. Vlasy už nemala zapletené, ale rozpustené, siahali jej až po pás a v nich mala vnorenú niečiu ruku.

Znovu ma pichlo pri srdci.

Jej červené pery boli prisaté na Edwardových a rukami mu držala tvár.

„Och, Edward, ja nechcem odísť. Tak veľmi nechcem!“ Hovorila plačúc, slzy sa jej rinuli cez krásnu tvár.

„Nepustím vás, Bella. Neviem, ako budem bez vás ďalej žiť!“ Znovu a znovu ju bozkával, tiež sa mu v očiach ligotalo a ja som si pomaly na ten výjav začínal zvykať. Začínal mi byť prirodzený. Ako som ich pozoroval, v mysli sa mi vyjavovala zvláštna farebná spomienka. Táto spomienka. Zviezol som sa na zem a úpenlivo rozmýšľal o tom, čo sa deje.

„Budem vám často písať, drahá, budem písať každý deň!“ Zúfal.

„Nie, nepíšte. Musíme si zvyknúť, že nie sme spolu. Bolo by to len horšie.“ Privinula si ho bližšie a on zaskučal.

„V tom prípade začnem veriť v budúci život.“ Povedal to?

„Pamätáte si tú vešticu?“ Šeptala.

„Akoby nie. Vtedy sme sa tomu spoločne smiali...“ Hladil je tvár rukami a nežne jej prechádzal po perách. „Dnes dúfam, že mala pravdu...“

„Duálne duše... Znovu a znovu sa stretávajú...“ Objala ho tuhšie, on jej objatie opätoval a o malú chvíľu ju spútal v bozku.

V čoraz vášnivejšom a naliehavejšom bozku.

Začínal som sa cítiť ako Voyager...