Dějiny věčnosti

Autorka: Fine

6. část - Vôňa

Niečo ako slnko. Niečo ako Edwardova vôňa. Je toto peklo?

Toto musí byť peklo. On tu nie je a ja ho stále cítim. Leží pri mne.

On tu musí byť, to nie je možné, leží vedľa mňa ?!

Otvorila som oči.

Vankúš. Prosím, slzy. Prosím, vráťte sa! Prosím, triaška, prosím... Konečne pocit. Zúfalstvo.

Z hrdla sa mi vyhral chrapľavý, hrubý rev. Opakujúci sa rev. Kričala som na nič, na prázdnu izbu.  Zmocňovala sa ma zúrivosť a rev sa stupňoval, naberal na intenzite, naberal na naliehavosti.

Vrhla som sa po najbližšom stolíku a hodila ho o stenu tak, že sa rozlámal na márne kúsky.

Konečne pocit! Driapala som steny a trhala závesy, lámala posteľ a vyhadzovala ju cez zasklené okná, ten trieštivý zvuk ma provokoval stále viac a nepomáhal mi. Ale bol to pocit.

Zastavila som sa na okraji okna, keď som vyhodila von časť steny. Rýchlo som dýchala a v tom šialenom delíriu som... som stále cítila jeho vôňu.

„EDWAAAARD! EDWAAARD!“ Bolo mi jedno, na koľko míľ ma je počuť. Bola to prvá vec, čo mi zvláštnym spôsobom pomáhala. Volala som na neho, revala jeho meno a moje prázdne telo to zanechávalo vždy na pár milisekúnd trochu uspokojené.

„EDWAAARD!“ On stojí za mnou. Som šialenec. Nie je mi pomoci.

Zazrela som nejakým zabudnutým zmyslom pribehnúť Esme a preto ma neprekvapilo, keď ma už v druhom momente so zvláštnym výrazom na tvári držala na pleciach.

„Bella, dcérka...“ Hovorila potichu a nežne. Inokedy by som ju za jej materinský výraz milovala, teraz som jej ho oplatila takým výrazom, že jej utrápene skrivil obočie.

„Asi si nedokážem ani len predstaviť, ako sa cítiš. Hoci som stratila dieťa a na ten pocit si dobre pamätám, ty teraz...“ Sklopila zrak.

Prišla mi niečo povedať, ale asi ani nevedela dosť dobre čo.

Moje telo sedelo teraz celkom bezvládne a nevedela som na ňom ovládať už vonkoncom nič. Vnímala som jej dotyk. A vnímala som ešte jeden dotyk. Jeho dotyk.

„Esme... Ja...“ Nadýchla som sa roztrasene dopovedala: „Ja ho cítim...“ Bola to moja prvá veta po mnohých dňoch.

Nepozrela som sa na ňu hneď, pretože som nebola pripravená na ten pohľad plný súcitu.

„Čo ste urobili s jeho telom?“ Konečne som dokázala sformulovať tú šialenú otázku, ale pritom som nechcela odpoveď a dúfala som, že ju ani vedieť nebudem. Už len predstava toho anjelského tela, Edwarda, osamoteného v tmavej rakve bola... už ma nemohlo nič viac bolieť. Bolo to jedno. Nech odpovie.

Ale ona neodpovedala, dlho neodpovedala, zvedavosť ma prinútila uprieť na ňu zrak.

Kúsala si vrchnú peru. Zaujímavé, to ona nikdy nerobila.

„Esme?“

„Aj ja ho tu cítim, Bella.“ Tupo som na ňu civela. Najprv ma to zmiatlo, ale potom pocit odvanul a nahradila ho vo mne zabývaná prázdnota. Akoby nič nepovedala.

„Nechaj ma samú. Prosím.“ To bola posledná veta rozhovoru s mojou upírou mamou, nesúhlasne pomalými ľudskými krokmi odišla.

Padol súmrak.

Zavrela som oči a nechala fantáziu a predstavivosť opantať ma. Dýchal mi na krk, hladil ma po ňom, prstami sa mi dotýkal na tvári.

Už som neriešila, že je to len výplod mojej chorej mysle, prisadol si zozadu ku mne, obkročil ma a objal celé telo.

Cítila som jeho vlasy, ako ma šteklili pod uchom, jeho dlane, ako ma pevne stískajú.

Neriešila som to. Vnímala som to.

Celé, pomimo mojej reality prelínajúce sa týždne.