Dějiny věčnosti

Autorka: Fine

4.kapitola - Kde nie je vôľa, tam je iná cesta

Keď sa šesť obrovských vlkov pritiahlo s vrčaním priamo do našej obývačky, myslela som jedine na Renesmée. Myslela som na jej Jacoba, nášho najlepšieho priateľa vlkolaka, ako miluje našu nádhernú dcéru, na ich svadbu, kde sme boli s Edwardom za svedkov, na ich šťastné tváre, keď sme ich stretli v lese na lúke a smiali sa na tom, ako Nessie hladí srsť svojmu manželovi. Myslela som len na nich, keď na mňa cerili obrovské tesáky. Všetky otázky boli zbytočné, my sme upíri, oni vlkolaci, tu nie je možnosť na dohodu, tu nie je vôľa...

„NIE!“ Zakričal do prúdu mojich myšlienok Edward a Alice stihla len tak-tak uskočiť pred jedným z vlkov.

„Tu nemáte čo robiť!“ Vrčal dvojmetrový hnedý vlk s krátkou srsťou.

„Toto územie nám patrí už 450 rokov.“ Edwardova odpoveď bola krátka a úsečná.

„Nebudeme s Vami o tom vyjednávať, pijavice! Teraz sme tu my!“ Hrozivý hlas vlka preniesol Edwardovu paniku aj na mňa. Všetci sme stáli v bojových pozíciach, stret bol neodvratný a nevyhnutný a čo bolo najhoršie, oni boli v jasnej presile. Edward na mňa rýchlo pozrel príšerným pohľadom. Pohľadom, akoby mal byť koniec. Pohľadom, ktorý ma prinútil ustrnúť, ktorý mi nechtiac prehnal pred očami celý život. Pohľadom, ktorý vyvolal presne ten stav, keď som padala z útesu, keď sa na mňa rútila Taylorova dodávka... Bol to moment rekapitulácie, poslednej dohasínajúcej nádeje... Musela som ovládnuť neprekonateľnú túžbu ho objať. Naposledy. Ale pred očami sa mi zjavila opäť tá jediná, čo tu po nás zostane...

„Renesmée..“ Vydýchla som skoro nečujne. Edward mi porozumel a prikývol. Vzápätí jeho zvláštny nadobudnutý mier vystriedal reflex...

Udialo sa to v jednej rýchlej chvíli. Najbližší vlk po počutí Renéesminho mena v strhujúcom afekte po mne vyskočil a hoci som stihla uhnúť, Edward sa na mňa impulzívne hodil a desivé ostré tesáky sa mu zasekli do rebier. Vykríkla som a vrhla sa na vlka, ale to už bol boj všade. Nestihla som sa báť, keď som zazrela šialene zúrivého Jaspera bojujúceho s jedným z vlkov, či Alice zatlačenú v rohu ďalším, môj svet, môj muž, sa držal za hrudník a vykašliaval krv, to bolo jediné, čo moje oči vnímali a čo moja perspektíva v tom momente zahrňovala. Cítila som, ako na mňa skočilo obrovské zviera ale so silou, o akej som naozaj ani nevedela, že ju mám, som mu oddelila hlavu od tela bleskovým ťahom. Striaslo ma, keď som odhadzovala mŕtve oči, pretože ak by som mala v tej chvíli len trochu popustenú predstavivosť, v rukách by som držala Jacobovu tvár. Začula som Jasperov ubolený rev a strhla sa k nemu, ale to už tam bol Edward a obrovského vlka prehodil cez miestnosť. Prebehla som k Alice, aby som jej pomohla vytiahnuť sa spod zvieraťa, ktoré práve nejakým spôsobom zabila. Obe sme s hnusením nakrčili nos, odporne smrdiaca vlkolačia krv bola všade. Zostávali traja a my sme sa okolo seba zomkli v bojových pozíciach. Ochránime sa. To zvládneme.

Vycerila som zuby a skrčila sa ešte viac, aby som bola zarovno vlkovi napnutému až do štipku kostí, čakajúcemu na akýsi pomyslený signál, aby zabíjal. Cítila som sa silná, troch musíme zvládnuť.

Edward po mojom ľavom boku však náhle zmenil pozíciu, narovnal sa a rozbehol. Až keď som sa otočila, aby som zistila, čo robí, zachytila som zvuk vystreleného náboja, šuštiaceho pri prerážaní vzduchu a vzápätí zdvihnutú svalnatú ruku, odrážajúcu zbraň. Guľka zasiahla jedného z vlkov a ten sa otočil k Edwardovi, ktorý mu bol chrbtom.

Chcela som ho okamžite strhnúť späť, ale vtedy ma Jasper celým telom odhodil a obrovská papuľa nás minula o centimetre. Alice zvreskla a my sme boli bleskovo na nohách. Najprv som pozrela na ňu, či niečo nie je jej, ale vtedy som začula ten najdesivejší, najstrašnejší zvuk v celom mojom živote.

Edwardov plač.

Telo ma v prvých sekundách neposlúchalo, keď som k nemu pozrela. Bolo tak paralyzované scénou, ktorú vidí, že ju okamžite porovnalo so všetkými typmi nočných môr, ktoré sa mi kedy behom ľudského života snívali a so všetkými desivými fantáziami, ktoré mi kedy prebleskli mysľou. Toto sa nedalo porovnávať. Toto bolo najhoršie.

Môj muž ležal na zemi, ale jedna jeho ruka ležala pri mne. Druhou odtláčal vlka zo svojho krku, tesáky mal však už zaseknuté hlboko v krku a tá obrovská papuľa mu ho celý prekrývala. V prvom momente som mala dojem, že mu uhryzol hlavu. V druhom som už tú čeľusť držala v rukách a bez ohľadu na ostrú pichľavú bolesť, som tesákmi otočila dozadu a tak rozdrvila lebku. Bolo to hnusné, odporné a neskutočne smradľavé, ale všetko ostatné som od toho momentu vnímala len okrajovo. Zacítila som telá posledných dvoch mŕtvych vlkolakov a Alice, že tichým vydeseným tónom telefonuje. Slová vyslovovala tak rýchlo, že som ich ani nedokázala zachytiť, všetko, čo mi zostalo, bolo zamerané na Edwarda, neprítomne behajúceho očami po izbe.

Jasper pribehol aj s oddelenou rukou a priložil ju na miesto. Prekvapilo ma, že z nej vytekala červená ľudská krv. Skôr, než som sa stihla spýtať, čo robí, s úžasom som sledovala, ako sa načisto odčlenený úd pripája k telu, krvavé cievky spájajúce sa opäť v celok s modrastými a kožu, zaceľujúcu sa centimeter po centimetri tak, že vyzerala, akoby nikdy nebola ani porezaná. S rukami priloženými na Edwardovej tvári som si vydýchla. Všetko bude dobré...

Keď som sa mu pozrela do tváre, naozaj som tomu verila. Pohladila som ho po tvári a po vlasoch a čakala, že sa mu začnú zaceľovať aj rany na krku.

„Bells, ty to zvládneš..“ Zašeptal.

„Láska, čo to rozprávaš?“ Snažila som sa ho upokojiť a stále mu uhládzala vlasy.

„Edward, budeš v pohode“ Jasper tomu tiež veril. Čakala som potvrdenie aj od Alice, tak som na ňu pozrela, keď neprichádzalo. Ona mala však v ruke stále telefón, hoci zjavne s nikým netelefonovala a na tvári výraz človeka, ktorý je na pohrebe niekomu blízkemu. Nepochopila som to.

„Alice...?“ Nech odpovie! Ale ona sklopila pohľad a zakryla si ústa dlaňou.

„Nie!“ Miestnosť pohltila môj rev a ruky objali Edwardovu tvár pevnejšie. „Nie! Edward! Zlato... čo.. to nie! Ty ma nesmieš opustiť! Prestaň! Nie!“ Smutne na mňa uprene hľadel a s námahou ma chytil za ruku.

„Ty...,“ prerývane sa nadýchol, „ musíš ísť ďalej, Bella...“

Z mojich úst sa drali suché vzlyky a neveriacky som krútila hlavou. Pery sa mu však pohybovali ďalej, skoro nečujne.

„Máš toho toľko čo dať... Musíš ísť ďalej, Bells...“ Zavrel oči a zašeptal: „Vždy budem sa tebou, láska...“ Sklonila som k nemu tvár a roztrasene mu vtisla mu bozk na pery. Na vrelé pery. Nežne sa pootvorili a zacítila som ešte ich nepatrný pohyb. Hlavu som mu stále držala v rukách a jeho dlaň, ako ma doposiaľ slabo objímala, odrazu mi skĺzla po ramene a s buchnutím dopadla na zem. So šokovaným nádychom som na neho pozrela.

Ale čakali ma tam prázdne, zasklené oči.