Dějiny věčnosti

Autorka: Fine

3.kapitola - Ako sa nestratiť

Ako som letela dolu schodmi, zachytila som zrýchlený tep srdca. Nebezpečne zrýchlený. Edward bežal v nezapnutej košeli, vďaka svojej schopnosti toho už teraz vedel viac než ja a táto vedomosť mu zabránila doobliekať sa, čo spôsobilo, že aj ja som sa dolu ocitla len v sivom tričku a dotrhaných pančuchách. Ale ani Alice ani Jasper nevenovali najmenšiu pozornosť nášmu oblečeniu, sami vyzerali podobne, hoci Alicine červené šortky s čipkou som nemohla nepostrehnúť. Jasper hľadel uprene na dvere a držal pri tom Alice za ruku, tá bola očividne tesne po vízii a spamätávala sa z nej. Edward, samozrejme, všetko videl v jej mysli a možno aj preto zvláštne skrčil obočie a impulzívne ma skryl za seba.

„Edward, čo sa deje?“ Šepla som mu, miesto odpovede na mňa len vážne pozrel. Začula som kroky približujúce sa k našim dverám, aj tak však ten človek musel byť ešte aspoň 50 metrov od domu.

Alice zrazu prudko vzdychla a nečakane začala klesať k zemi, obaja sme sa k nej vrhli, ale Jasper ju okamžite zachytil do náručia. Slabo sa ho pridržiavala, nevyzerala pri vedomí.

„Alice, čo to je? Nerozumiem, Alice, čo to znamená?!“ Edward kričal. Edward panicky kričal a jeho tón hlasu ma vystrašil tak, ako nikdy nič v mojom upírskom živote. Skôr než som sa stihla čokoľvek opýtať, stalo sa niekoľko vecí naraz. Do našich vchodových dverí sa z rachotom zasekla sekera, pri spätnom ťahu vylomila kus dreva a vzápätí sa ukázala ruka, ktorá si z našej strany otvorila dvere.

Inštinktívne sme cúvli.

S jasným slnkom prenikajúcim cez otvárajúce sa dvere sa objavovala tmavá postava muža so sekerou v ruke, keď sa však dvere úplne otvorili, miesto sekery tam bola strelná zbraň.

Asi štyridsať ročný muž na Edwarda, ktorý stál priamo oproti namieril zbraň. Okamžite som pocítila vlnu poľahčujúcej nálady, ktorú vytvoril Jasper, stále pevne objímajúc Alice.

„Pane...“ Edward hovoril celkom nenúteným tónom, ale hoci nemohol mať strach z prípadnej guľky, v jeho hlase som opäť postrehla strach. Chcela som vykuknúť spoza jeho chrbát, ale kŕčovito ma rukou stiahol späť ako matka svoje mláďa.

„Kto ste? Prečo ste prišli?“ Zachrapčal nahnevane neznámy muž.

„Ja som Edward Hale, toto je môj brat a naše priateľky. Môžem vedieť, z akých príčin na mňa mierite?“ Edwardov zmierlivý hlas so štylizáciou zo začiatku 20. storočia prinútil kútiky mojich úst pocuknúť.

„Kto ste? Prečo ste prišli?“ Zareval chlap a pušku chytil pevnejšie.

„Tak dosť, ešte si ublížite.“ Jasper natiahol voľnú ruku po zbraň.

„Nie, nie!“ Obrovské, rozšírené zreničky mužovi behali po miestnosti, premeriaval si ju, akoby tu bol na návšteve, ruky sa mu začínali triasť, čím pevnejšie chcel zbraň držať, tým viac. Srdce mu šialene tĺklo, zjavne sa ohromne bál.

„Prečo sa bojíte?“ Vyšlo zo mňa zvonivo, vtom ma ale Edward zovrel oboma rukami dozadu tak, až to bolelo. Prekvapene som na neho pozrela a uvidela na jeho tvári šialený kŕč, sťahujúci mu obočie, zužujúci oči i ústa. Uvedomila som si že koná podvedome, nie úmyselne.

Muž na mňa upriamil zrak, ale potom sme všetci začuli zvláštne vrčanie vychádzajúce z Aliciných úst. Stále Jasperovi visela na voľnej ruke, teraz sa však celá napla a očami čiernymi ako ónyx prepaľovala niečo vo dverách. V okamihu, keď zúrivo zarevala smerom k svojej vízii v slnečnom svetle, sa muž zľakol, obrátil zbraň a vystrelil na ňu. Guľka preletela vzduchom dostatočne pomaly na to, aby sme ju všetci stihli zachytiť pohľadom, Jasper sa síce pokúsil Alice odtiahnuť z dráhy letu guľky, ona mala však v amoku omnoho väčšiu silu a my sme mohli zreteľne počuť i vidieť, ako jej guľka pretrhla šaty a s mľaskavým zvukom sa zaryla do tela. Edward sa po nej hodil, kým stihla dopadnúť tvrdo na zem, Jasper zúrivo vyrazil mužovi pušku z ruky a odhodil ho s rachotom všetkých naaranžovaných šáločiek do steny. Alice zastonala a vydýchla. Po prvom šoku, že ňou guľka vôbec prešla som jej pribehla na pomoc.

„Musíme vybrať guľku.“ Dychtivo hovoril Edward a popritom jej roztrhol tričko na mieste, kde ho už predtým porušilo strelivo. Rozbehla som sa po nejakú pinzetu, dúfajúc, že vôbec niečo podobné máme. Šmátrala som v šuflíku, potom vo všetkých v kuchyni a od nervozity sa mi všetky prehľadávané veci doslova rozsypávali pod rukami.

„Bella!“ Edwardov rev ma posúril a chňapla som po prvej, aspoň trochu vhodnej veci, boli to malé kombinačky a nôž. Keď som ich podávala Edwardovi, ani nemykol brvou. Alice sa všetky rany čoskoro zahoja, nech sú akékoľvek škaredé, to som si aspoň vždy myslela, teraz som si však nebola celkom istá.

„Prečo... prečo musíme vytiahnuť guľku?“ Nechcela som Edwarda rušiť, vedel čo robí, zopárkrát vyštudoval nejaký druh medicíny, ale ja som sa nemohla pozerať na to, ako do Alicinej hrude vrazil nôž a urobil si skoro až mäsiarskym štýlom miesto na hľadanie guľky. Jej orgány neboli zaliate krvou, ale ľadovo tmavomodré, dokonca aj vyzerali ako kameň, ako zmrazené. Odvrátila som sa, ale mohla som na jeho očiach pozorovať zmätok. Tiež videl telo upíra zvnútra prvýkrát, takúto skúsenosť by zrejme ocenil Carlisle, ale Edward nie.

„Vieš, tá teória so zabíjaním upírov s kolíkmi v hrudi...“ Hovoril, ako sa snažil kombinačkami uchytiť malý kov. „...tá teória je založená na polopravde...“ Ani na mňa nepozrel.

„Takže, pokiaľ v nás ten kolík je, sme mŕtvi? Ale keď sa vyberie, ožijeme?“ V hlave sa mi vynárali obrazy ako z čiernobielych filmoch o upíroch, musela som zatriasť  hlavou, aby som ich odohnala.

Teraz na mňa pozrel. Je to tak. Wau. Dobre som si pamätala na tú chvíľu, keď som sa ho na to opýtala v aute po ceste z reštaurácie a on ma s úsmevom a slovkom „povera“ odbil.

Prekvapenie ma prinútilo postaviť sa od momentálne mŕtvej Alice. Momentálne mŕtvej. Edward konečne našiel guľku a trhnutím ju z nej vytiahol a z Alice vyšiel zvuk hlasného nádychu. Chcela som sa k nej hneď vrátiť, ale zavolal na mňa Jasper, držiaci chlapa pod krkom. Jasné, musím ho vymeniť, on ju musí v prvom rade objať. Bezmyšlienkovite som sa k nim vydala. A to bola chyba.

Vstúpila som do svetla a moja nahá pokožka sa začala trblietať tisíckami a tisíckami zlomov hrán na diamantoch, muž pod Jasperovými rukami zbabelo zaskučal a keď ho Jasper pustil aby ma mohol strhnúť zo svetla, využil príležitosť a hlasno zapískal podržaným vysokým tónom. To bolo znamenie.

Znamenie, ktoré stihol poslať skôr, ako som sa ho ujala a Jasper objal Alice. Znamenie, ktoré spôsobilo hlučný pohyb v okolitom lese. Bol zo všetkých strán, zem sa začínala poľahky otriasať, chrčanie ozývať od všetkých stien. Čokoľvek to bolo, bolo to všade. Pocítila som Edwarda za mojím chrbtom, prsty si spojil na mojom páse.

„Ten pach...“ Šepol a ja som tú vôňu okamžite identifikovala, povedala to však za mňa už duchomprítomná Alice.

„Vlkodlaci.“