Dějiny věčnosti

Autorka: Fine

14. Kapitola - Pri Tebe

Nádherná, rozprávková scenéria ma tešila. Videl som seba a moju Bellu pred stovkami rokov, ako spolu starneme, ako sa hráme s našimi vnúčatami a bavíme sa jeden na druhom. Naozaj sme spolu niekedy starli, počítali si postupne vrásky a oslavovali narodenie našich vnúčat, naše reálne narodeniny?

Lúka bola zaliata oslepujúcim slnečným svetlom, bez najmenšieho mraku, vynímali sa na nej tisícky žiarivých kvetov a šteklili ma na tvári spolu s detským džavotom. Myslím, že toto je nebo...

Zavrel som oči a užíval si cez viečka presvitajúcu žltú hrejivú žiaru. Bol som tak slobodný ako nikdy, nereálne slobodný.

Odrazu ma niečo popálilo na hrudi. Bolo to zvláštne, pretože som v tomto stave nikdy nič necítil. Pálenie ustúpilo, tak som sa upokojil a pripísal to ani neviem čomu. Ale nečakane to zasiahlo opäť neuveriteľnou silou. Z úst sa mi vydral drsný krik, keď sa chytil na prsiach., štipľavá bolesť sa mi doslova rozliehala od srdca do celej hrudi a šialene pomalým krutým tempom vstupovala i do všetkých žíl a tepien v tele. Bolo to neznesiteľne zvíjajúce ako pri premene, hoci to som si pamätal už len matne. Reval som z plných pľúc a dúfal, že to čoskoro ustúpi, ale neprestávalo to.

Do uší mi vrazil ohromný krik a až po chvíli v mučivých kŕčoch som si uvedomil, že je to môj hlas odrážajúci sa akoby od stien.

„Edward, vstávaj! Poď, synček!“ Esmein nežný hlas ma pohladil ako balzam a trochu upokojil. Donútil som sa otvoriť oči, zjavila sa mi jej rozmazaná tvár a vedľa nej ďalšia, nepochybne Carlislova.

„Bolí to!“ Zachrapčal som popri nekontrolovateľnom zvíjaní. Niečie ruky ma pevne držali, podľa dotyku som mal pocit, že Rosaliine a Jasperove. Ihličky rozsypané po vnútri môjho tela sa začali pichľavo vstrebávať, nevedel som sa brániť a znovu niekoľkokrát zareval od bolesti. Postupne to však pálilo menej a menej, až s nebývalým pokojom, úplne prestalo. Dýchal som z plných pľúc, hoci som cítil, že to nepotrebujem, ale potreboval som sa upokojiť a sústrediť sa na niečo.

„Edward, počuješ ma?“ Rosalin jemný hlas ma prinútil otvoriť oči a zbadať ju, ako sa uvoľnene usmieva. Posadil som sa, ale to ma už objímalo niekoľko rúk, všetci nečujne vzlykali. Od radosti.

„Som späť? Krv pomohla?“ Pri mojom hlase sa Esme ešte viac rozvzlykala a pritiahla k sebe. Tiež som ju tuho objal a zaboril jej tvár do vlasov.

„Pomohla...“ Šepol v úžase Carlisle a zovrel ma na ramene. Chvíľu sme tak všetci zostali, ja spracovávajúc, že som naozaj späť a oni v podstate tiež. Stále sme sa jeden druhého dotýkali, akoby sme sa chceli uistiť, že toto celé je naozaj realita. Bola to realita.

Nenápadne som okrem všetkých okolitých upírskych vôní zacítil kdesi v diaľke ešte zopár a hlavne jednu. Tú najkrajšiu na svete.

Všetci to zacítili, lebo spozorneli.

„Bella, konečne...“ Povedal Jasper, ale to som už zacítil ešte niečo, oveľa oveľa nepríjemnejšie, smradľavé, vlkolačie... Kým som sa stihol zorientovať, Rosalie vybehla z domu ako prvá a jeden za druhým sme ju nasledovali. Preletel som priamo do lesa neomylne priamo k Belle a ako som ju uvidel stáť oproti mohutnému vlkovi ešte som zrýchlil tak, že za mnou ostatní pekne zaostali. Vlk skočil na Bellu, ale to som už ja skočil na najbližší strom, od ktorého som sa odrazil rovno na jeho krk a odtrhol mu jedným pohybom mu hlavu. Nebol čas na ňu ani len pozrieť, pretože všade okolo zúril boj na život a na smrť, ale uvedomoval som si, ako stojí na mieste a nehýbe sa. Odrazil som ďalšieho vlka od Alice ale to už ma dobehli aj ostatní, takže  naše sily sa pomaly vyrovnávali. Ohromujúce, uši trhajúce vrčanie sa rozliehalo po lese a odrážalo od starých dubov, sem-tam som zazrel obrovské zuby, ako sa rútia na niektorého z členov mojej rodiny a hneď na to odletujúcu chlpatú končatinu. Za chrbtom sa mi ozval divný povzdych, vystrelil som jedného z vlkov do výšky a stihol Bellu stále stojacu, sťa  prikovanú, odtiahnuť od blížiacich sa pazúrov. Len letmo som sa obrzel na ostatných a asi by to nedopadlo dobre, keby sa Bella odrazu neprebrala k životu a pritisnutá stále k mojej hrudi nevyrazila zopár vlkolačích zubov. 

Nad hlavami nám preletelo čosi huňaté nasledované zúrivou Esme a Jasperom, reflexívne som Bellu strhol na zem.

A odrazu... Sa rozhostilo absolútne ticho. Zahľadel som sa do tých karmínových očí, ktoré ma prepaľovali pohľadom a ustrnul. Bella bola v totálnom šoku, v takom, v akom ani upír podľa mňa byť nemôže.

Ozvali sa šuchotavé drsné zvuky, moja rodina začala odnášať dôkazy po bitke, Alice mi vtisla zopár nadšených pús a Emmet potľapkaní ale ja som pozeral len na moju ženu ležiacu mi v náručí. Po chvíli náš všetci opustili, určite nechtiac, ale potrebovali sme to.

Belline doširoka roztiahnuté zreničky ma desili, asi hodinu sa ani nepohla, ani sebou necukla a i ja som sa bál čo len pohnúť. Chcelo sa mi plakať, keď som ju videl takú zničenú, takú doslova podvyživenú a strhanú a zároveň by som ju od radosti zmačkal. To ale nešlo.

Nedýchal som, ani ona nedýchala...

Po ďalšej dlhej chvíli nečujne pootvorila pery až som začul tiché mľasknutie.

„Si tu? Naozaj sa mi nezdáš?“ Opýtala sa tak roztrasene a jemne, až ma skoro bolesťou roztrhlo. Chýbali mi slzy, ktoré by mi ako človeku teraz prelievali tvár. Nevedel som sa jej výrazu brániť, dusil ma. Ach, čo všetko musela prežiť...

„Som pri tebe, láska. Navždy.“ Pošeptal som a ona sa konečne pohla. Objala ma okolo krku a ako sme ležali na mokrej tráve, položil som si ju celú na seba, aby som ju mohol čo najtuhšie chytiť. Čo najbližšie... Naše ruky blúdili tomu druhému po chrbte a vlasoch, tlačili sme sa k sebe, ako najbližšie to šlo, nechcel som ju už nikdy pustiť a ona to zrejme cítila rovnako, pretože sme tak spolu ležali niekoľko hodín, až si jej pery opatrne našli cestu k mojím. Jej alabastrová tvár vyzerala ako po dychtivom plači a zároveň naplnená neuveriteľným šťastím. Jemne mi zavadila o pery svojimi, trochu zaváhala a ja tiež, nechcel som jej ublížiť, ale nakoniec ma ona sama pobozkala. Najprv som jej len jemne hladil pery bozkami, no postupne sa stával bozk čoraz viac naliehavejší a zúfalejší. Chutila po ľudskej krvi, ale nepýtal som sa prečo. Určite mi to vysvetlí. Ďalej som ju bozkával a v tých krátkych chvíľach, keď sa naše pery od seba odlepili zašeptal: „Chýbala si mi!“

„Ach, Edward...“ Vzdychla a opäť sa ku mne prisala. Nevedel som sa jej nabažiť, jej jazyk sa mi krútil v ústach a olizoval podnebie tak hlboko, že som na chvíľu úplne zabudol, v akej situácii sa to nachádzame a zašiel jej rukami pod tričko. Látka povolila a skončila pár metrov ďaleko. Iskrenie medzi nami by sa dalo krájať, Bella nezaváhala a stiahla mi lekárske biele nohavice, až dovtedy som si ani neuvedomil, že som sa ani nestihol poriadne obliecť. Hladila ma svojimi nežnými rukami po hrudi a prsiach, zakiaľ som ju rýchlo zbavil všetkých vrstiev oblečenia. Túžba bola všadeprítomná, posadil som sa s ňou a naliehavo do nej vnikol. Lesom sa ozval jej uvoľnený vzdych, zdrapla ma okolo ramien, aby ma k sebe pritiahla viac a naše tela sa začali jedno cez druhé ovíjať a knísať v rytme tvoriacom svet.

BELLA:

Vnikal do mňa v neprestajne zrýchľujúcom tempe a ja som bola na vrchole blaha. Edward, môj nádherný Edward, je naozaj tu, dokonale zdravý a v upírskom ponímaní i živý a miluje sa so mnou... Krútili sme sa v milostných kŕčoch a ja som nedokázala prestať pozerať na jeho nádhernú tvár. Sklonil sa k môjmu krku, aby ma naň pobozkal a ako do mňa nežne zaryl zuby, príjemný hrejivý pocit v podbrušku dosiahol svoju hranicu a explodoval v orgazme. Silno som si Edwarda pritiahla, on prestal prirážať,  vnoril mi jazyk hlboko do úst nechal ma ovíjať ho pevne v silných kŕčoch, rozkošou mi vzdychal do úst. Akonáhle moja prvá vlna doznela, prevalila som sa na chrbát, aby bol na vrchu a nechala ho robiť si so mnou čo chce. Ešte niekoľkokrát ma svojimi prstami a ústami priviedol k orgazmu, až sa mi naozaj podarilo úplne zabudnúť nielen na svet okolo, ale aj na všetko, čo sa za posledné mesiace stalo.

Vlnila som sa mu pod rukami, keď si ma prirážal k sebe pokiaľ nezastal a vo mne sa nerozlial jeho silný orgazmus. Hlasno vzdychal do mojich žiadostivých bozkov a objímal ma, akoby ma nechcel pustiť. Ani ja som ho nechcela pustiť. Už nikdy.

Ani vtedy, keď naša túžbu postupne mierne pominula a my sme sa už len hladili po všetkých krivkách v lese neprestajne ubíjaným dažďom. Bol pri mne a to bolo jediné podstatné. Je pri mne a už nikdy ma neopustí. Zomieraniu je koniec, budem ho držať pri sebe celú večnosť.