Dějiny věčnosti

Autorka: Fine

13. Kapitola - Let me sign

Pomaly som sa spamätávala, zatiaľ čo sa Emmet pozeral po miestnosti a Alice niekam odišla.

Zabila som človeka. Úplne nevinného človeka, ktorý mi chcel pomôcť a táto vedomosť ma priam zakopávala do samej seba. Nikdy som si nemyslela, že podľahnem, cítila som sa taká silná a odolná... Ale urobila som to...

Niekoľkokrát som sa chcela opýtať Emmeta, čo sa deje, ale nenašla som odvahu ani otvoriť ústa. Vyzeral hrozne zmätene a zároveň sústredene, šmátral po všetkých veciach a prehadzoval nábytok v celom dome. Tma okolo dodávala tej podivnej scéne strašidelnú atmosféru, Emmetove čierne oči metali po miestnosti rovnako rýchlo, ako jeho ruky, tiene odletujúceho nábytku behali po stenách ako svetlo zo strboskopu, keď sa scéna doplnila drtivým hromom. Mala som dojem, že mi tu niečo strašne uniká, ale nemala som chuť ani energiu to riešiť. Oprela som sa o skriňu, ktorá tam ešte pred malou chvíľou neležala a pohltila všadeprítomnú Edwardovu vôňu do celého tela, aby som sa ňou upokojila.

Z môjho rozjímania ma vyrušil príchod Alice a Carlisla, malá upírka o mňa len letmo zavadila pohľadom a pridala s k Emmetovi, ale Carlisle podstúpil predo mňa. Kľakol si a rýchlo ma skúseným lekárskym okom skontroloval.

„Bella, čo ti povedal Edward, keď tu bol?“ Spýtal sa dychtivo.

Pozrela som na neho ako na absolútneho blázna, prečo sa so mnou tak živo baví o mojej halucinácii? Ani som mu neodpovedala, len som na neho tupo civela.

„Bella, zrazu sa mi zjavila zvláštna spomienka, stretol som Edwarda ešte pred tým, ako som ho premenil...“

„Veď to... viem...“ Čo to splieta?

„Nie, nechápeš. Stretol som ho v nemocnici, keď umierala jeho matka, pritom jeho telo ležalo na posteli. Bol ako...neviem, ako duch. Povedal mi vtedy, že prišiel z budúcnosti, kde bol zranený a potrebuje svoju krv. Ja som mu ju dal a myslím, že to je odpoveď.“

Chrlil zo seba slová tak rýchlo, že aj ako upír s perfektnými zmyslami, som mala problém porozumieť všetkým jeho slovám. Aj keď som sa bránila tej somarine uveriť, nechtiac mi začínalo zapaľovať.

„Ale veď Edward je mŕtvy, nemôžeme mu pomôcť... Vy ste, vy ste...odniesli jeho telo..“ Pri poslednej vete sa mi dvakrát zlomil hlas a uprela som pohľad do zeme.

„Jeho telo stále vyzerá ako v deň, keď bol zranený a leží u nás v laboratóriu.“ Zakusol si do pery, keď to dopovedal, pretože vedel, ako budem reagovať.

V zlosti som vyskočila na nohy. „On po celý čas leží u vás? Prečo ste mi to nepovedali?! To, prečo...? Čo ste to za rodinu?!“ Ziapala som ako nepríčetná. Predstava, že jeho telo po celý ten čas niekde jednoducho nepochované ležalo ma zrážala na kolená a nútila dýchať, aby ma nezadusila.

„Poď so mnou.“ Carlisle ani nedopovedal a zdrapol ma za ruku, aby ma vyviedol von. Nebránila som sa. Zastali sme desať metrov domu, keď sa na mňa rýchlo obrátil.

„Cítiš ho? Cítiš ho aj teraz?“ Jeho oči ma priam prepaľovali, ale ja som mu nerozumela.

„Koho?“ Musela som vyzerať ako najväčší idiot.

„Edwarda. Cítiš ho?“

Spracovala som jeho slová a akoby na rozkaz som sa zamerala na okolitý vzduch. Čistý, voňajúci lesom a zverou a pachom ľudskej krvi. Vzduch voňal, ale nie Edwardom. Jeho vôňa ma už nezvíjala, nechránila, neničila. Nebola tu po nej ani pamiatka.

S prekvapením som vydýchla: „Nie. Necítim.“

„Takže to musí byť v dome!“ Povedal Carlisle a bleskovo ma dotiahol späť do domu, kde sa pustil do zmäteného hľadania. Chvíľu som stála ako prikovaná, znovu sa ma zmocnil ten najkrajší parfum na svete a vstupoval do mňa. Všetci hľadali jeho krv. Takže jeho krv tu niekde je? Ju stále cítim?

„Bella, musíš nám pomôcť. Je cítiť veľmi slabo.“ Ozvala sa Alice zrazu priamo predo mnou.

„Akože, veď ja ani nič iné necítim tu v dome. Odkedy som sem prišla, je tu stále...“ Dopovedala som už šepky. Naozaj, odkedy som sem prišla...

Tie halucinácie, to nemohli byť len predstavy, nie som blázon. Hladil ma, keď som sedela pod oknom, tam sa mi pred chvíľou zjavil... Ako hypnotizovaná som prešla po priamej línii vône, ktorá sa teraz sústredila do neviditeľnej cesty rovno pod okno v spálni. Edwardov pach sa mi v tom mieste priam rozlieval do žíl, snažila som sa sústrediť a viac identifikovať smer. Mohlo to byť kdekoľvek.

„Tam už som hľadala, skús kuchyňu.“ Oznámila mi Alice a ďalej si ma nevšímala, ale ja som si nevšímala jej slová. Jeho vôňa ma volala k sebe práve tu. Niekde tu.

V nádeji som prehľadala všetky zásuvky, preliačiny v stenách, i parapety, to, že som nič nenachádzala ma stále neuberalo o nádej. Čím viac som sa vrtela, tým viac som zostrovala zmysly, až ma doslova prikovali na jednom mieste.

Tu sa mi zjavil, tu sedel... Tu!

„Tu je to!“ Zvreskla som bez rozmyslu. Všetci sa zbehli, ale videli, že nič nedržím v ruke, tak na mňa len súcitne pozreli.

„Bells... Poď, ideme na lov, potrebuješ to...“ Šepol Emmet a natiahol ku mne ruku,ale ja som si ho však nevšímala. Neznáma sila ma ťahala k sebe. Stále viac a viac som vylučovala zo svojho vnímania všetko naokolo a zamerala sa len na svoj cieľ. Začínala som mať dojem, akoby cesta k nemu viedla cez voňavý opar uzavretý v úzkej tube vedúcej k zemi. Nos nasledoval ten pach, až som skončila tvárou pri podlahe. Nedala som sa odtiahnuť silnými rukami, pološialená som odhrnula starý práchnivý koberec a objavila inak usadenú dosku. Tuho ma zvierajúce ruky môjho brata odrazu povolili a počula som niekoľko nádychov.

Bez váhania som vytrhla dosku a silný pach nás doslova ovalil do tvárí. Koncentrovaná ľudská vôňa. Neomylne. Edward...

Rukou som toľko tápala po dne podlahy, až som narazila na niečo pevné. Keď som to uchopila, ruka ma až popálila tou intenzitou.

Vo svetle splnu sa zjavená nádoba javila ako neuveriteľný zázrak, primrazila nás na mieste, malá čierna scvrknutá masa v jej vnútri bola ako z iného sveta. Carlisle zareagoval prvý, vytrhol mi nádobku z ruky a vyletel z domu tak rýchlo, že sme ani nestihli postaviť.

V absolútnom úžase sme na seba navzájom civeli až pokiaľ sa Edwardova vôňa úplne nevytratila za Carlislom. Jej neprítomnosť ma zobudila a zaostrila mi zrak. Musím vedieť, čo sa deje! Zvrtla som sa a vyskočila z okna, Emmet a Alice ma v behu nasledovali. Letela som pomedzi stromy a nechtiac si začínala užívať ten ohromný pocit z behu, ako mi lístie hladilo rýchlo tvár a vietor ma hnal vpred. Mohli sme byť tak pár kilometrov od domu Cullenovcov, keď sa na neďalekom kopci zjavil vlk rovno nám do cesty. Hneď som si uvedomila, že to nie je normálny vlk, takže som zabrzdila a rozpriahla ruky, aby som zastavila i mojich rozletených súrodencov. Obrovskou silou mi vrazili do rúk, ale nemuseli sa ani spýtať, čo sa deje, pretože odpoveď hneď zbadali. Mohutné zviera stálo na vyvýšenine a hľadelo zúrivo na nás, pomaly sa z ďalších vystupujúcich tieňov vyrysovali jasné kontúry jeho druhov. Postupne ich tam stálo asi desať. Ich ostré zuby hovorili samé za seba, no s šialeným vrčaním odrážajúcich sa od stromov pôsobili naozaj hrôzostrašne. Mala som chuť utiecť, Emmet po mojej pravici zaúpel a Alice sebou cukla

„Smrťou človeka bola naša dohoda porušená, Cullenovci! Splníme svoju časť!“ Hrozivý chrapľavý hlas sa rozbehol po celom lese a bol okamžite nasledovaný jeho majiteľom. Rútili sa priamo na nás, nestihli by sme utiecť. Zaujali sme bojové pozície, ale predtým, ako na nás stihli skočiť, som počula zvonivým hlasom Alice zašeptať:

„Zbohom.“

Emmet vražedne zavrčal a vyskočil na najbližšieho vlkolaka.