Dějiny věčnosti

Autorka: Fine

Tretia sekvencia

 ZNOVU A ZNOVU

12.kapitola - Niekde v čase

Bol som v starej nemocnici, ktorú som si za svoj pozemský život už nemohol pamätať, pretože som čas strávený v nej už prežil v mrákotách. Zožltnuté steny a rozpadnuté okná, cez ktoré prefukovalo len podtrhovali beznádejnosť tohto priestoru plného smrteľne chorých ľudí na španielsku chrípku. Nevedel som, v ktorej izbe bude vlastne kto ležať, prečo som sa ocitol presne tu, takže som zmätene blúdil skrz miestnosti a poschodia. Nenachádzal som nikoho známeho, aspoň teda nikoho, na koho by som si pamätal. Po dvojhodinovom chodení po nemocnici a jej okolí ma táto situácia miatla nad únosnú mieru a zostal som jednoducho stáť na mieste. Nečakal som však to, čo prišlo. Do nosa sa mi votrela mi už takmer dve storočia známa vôňa a neomylne som patriaca Carlislovi. Vybral som sa za ním ale nemohol som si nevšimnúť ten obrovský rozdiel medzi Carlislom, ktorého som ja spoznal a týmto. Bol akýsi...otupený.

Rútil sa mierne nadľudskou rýchlosťou k dverám do nemocnice a keď sa pred ním roztvorili, s úžasom som sledoval ako Eda, ktorého som opustil ešte ako dokonale zdravého človeka, sťahuje na nosidlách bledého a spoteného do jednej z prázdnych izieb. Za nosidlami bežala moja matka, celá v čiernom, s podobne nezdravým výrazom a prepadnutými očami.

„Mami...“ Vyšlo zo mňa nechtiac, keď som ju zacítil prejsť mojím nehmotným telom bez jej povšimnutia.

Moje bývalé ja uložili na posteľ a po krátkych protestoch ležala na vedľajšej posteli aj matka. Carlisle ich oboch vyšetril po chvíli smutného prezerania si Eda oslovil mamu.

„Pani Mansenová, bohužiaľ musím povedať, že naozaj máte obaja španielsku chrípku. Váš syn.. veď sama ráčite vidieť, v akom je stave...“ S neskrývaným smútkom pohladil matku nežne po ruke.

„Pán doktor, nehnevajte sa na mňa, ale musím vám niečo prezradiť.“ Začala slabým hlasom, očividne sa premáhala. Carlisle zdvihol ruku, aby ju zadržal, ale ona mu ju s vypätím síl odtiahla a pokračovala.

„Nevybrala som si vás náhodou, chcem vám povedať, prečo ste museli pricestovať stovky kilometrov...“ Zakašľala a nadýchla sa, aby pokračovala a Carlisle ju už nezadržal. I ja sám som napätie cítil všade okolo ako zhustený vzduch.

„Viem, že nie ste človek.“

„Madame, hovorí z vás choroba...“ Videl som v tvári svojho otca výraz, ktorý mohla vidieť Bella, keď som jej tvrdil, že som stál na parkovisku hneď pri nej.

„Neviem, čo ste, ale nie ste človek. Môj muž vás videl loviť v lese a nie raz. Zisťoval a našiel záznamy o vás siahajúce aj sto rokov dozadu.“ Spozornela, aby odhalila jeho reakciu, on mal však stále nasadenú nechápavú masku. Znovu tuho zakašľala až ju Carlisle chytil okolo pliec, aby nespadla. Keď lapla dych rýchlo neodbytne pokračovala.

„Doktor Cullen, zavolala som si vás, lebo mám pocit, že vy dokážete zachrániť Edwarda.“

„Madame, má španielsku chrípku v poslednom štádiu, nevidím pre neho pomoc...“
„Carlisle, urobte všetko pre to, aby ste ho zachránili. Urobte všetko!“

„Ale... Iste sa pokúsim, čo bude v mojich silách.“

„Sľúbte mi to! Sľúbte mi, že urobíte absolútne všetko, čo budete môcť!“ Jej slabým slovám sa ťažko odolávalo, zvlášť keď sa vpíjala pohľadom môjmu upíriemu otcovi rovno do očí.

„Neviete, čo žiadate!“ Malo to zrejme znieť nahnevane, ale neznelo. Matka na neho stále uprene hľadela, z očí sa jej kotúľali pomalé slzy jedna za druhou a tichučko dopadali na čiernu látku. Pozerali na seba dlho a matka sa očividne nemienila vzdať, hoci už len sedenie ju očividne oberalo o posledné sily. Carlisle neuhol pohľadom, vyzeral, akoby zvažoval svoju odpoveď a nakoniec nečujne pootvoril pery.

„Sľubujem, že urobím všetko, čo dokážem.“ Mama na neho ešte chvíľu hľadela, aby sa uistila, že to myslí vážne a s uspokojením si konečne ľahla na posteľ. Vyzerala veľmi zle a hoci som vedel, že to necíti, zľahka som jej chytil ruku.

„Edward?“ Pozrela však priamo na mňa a potom nechápavo na posteľ, na ktorej ležal Ed. Rovnako i Carlisle sa snažil pochopiť, čo sa deje, hoci ma nevidel.

„Pani Mansenová, váš syn leží a je o neho postarané.“ Jemne jej oznámil, zjavne prišiel k názoru, že na samom sklonku života má halucinácie. Uvedomil som si, že mám príležitosť rozlúčiť sa aj s mojou drahou mamou a nechcel som to prepásť.

„Mamá, doktor Cullen mi pomôže, budem v poriadku.“ Počula ma, pretože sa zdalo, akoby zrazu niečo pochopila a svoj zrak upriamila len na mňa. To, čo som jej povedal, mi prišlo veľmi zvláštne, keďže práve teraz som toho veľa nechápal sám a v poriadku som sa rozhodne necítil.

„Budem žiť s Bellou, v budúcnosti... Budeme šťastní a dlho. Môžeš byť pokojná.“

„Ach, Edward, ale veď Elisabeth zomrela pri pôrode...“

Jej veta mi na chvíľu riadne rozkolísala vedomie.

„Čože?“

„O jej syna sa stará jeho otec, vojvoda Swan. Bývajú blízko toho nového mesta, Forks... Tak sa ti pohoršilo, keď si sa to dozvedel...“ Puzzle v mojej mysli práve vytvorili perfektný obrázok. Musel som sa usmiať.

„Ver mi, všetko je v poriadku.“ Stisol som jej silnejšie ruku a cítil, ako slabne. Chabo mi prikývla, akoby moje slová ešte vzala na vedomie a zatvorila oči. Zreteľne som načúval jej slabnúcemu dychu a sledoval nielen ju, ale i Carlisle, ktorý ju pohladil po tvári. Vedel, že tu už nie je čo urobiť. Z tváre mojej krásnej matky postupne zišla všetko dávna farba a jej stisk úplne zoslabol. Ešte raz otvorila oči, usmiala sa na mňa so smrťou v poslednom výdychu opustila svet živých. Oči ma začali páliť a kým som si uvedomil, prečo, cez líce mi prekĺzla veľká slza a hneď za ňou druhá. Vnímal som jej ruku, ktorú som stále držal, ako postupne tuhne a nechcelo sa mi uveriť tomu, že práve som ju naozaj naposledy videl. Do mojej ruky odrazu nečakane vstúpilo niečo ľadové a naše pohľady s Carlislom sa nečakane stretli. Zmeravel v úplnom šoku, potom si rovnako premeral ležiaceho Eda a mňa ako matka predtým.

„Čo sa to deje?“ Povedal podprahovo, normálny človek by to určite nepočul, ale ja áno. Chvíľu som zvažoval, či mu odpoviem.

„Carlisle, neboj sa svojho rozhodnutia. Dokážeš to a urobíš správnu vec. Nemám veľa času, v podstate som prišiel z budúcnosti. Bol som zranený a potrebujem tvoju pomoc.“

„Zbláznil som sa?“ Odtiahol svoju ruku a v tej chvíli ma očividne nevidel. Pár krokov sa pokrútil po miestnosti, akoby ma hľadal, potom zastal a po krátkom premýšľaní opäť položil svoju dlaň na matkinu a skrz moju. Stál som pred ním.

„Ničomu nerozumiem. Čo potrebuješ?“

„Moju krv. Edwardovu krv.“

Carlisle pár ďalších minút spracovával situáciu, ale nakoniec sa odtiahol a odišiel z miestnosti. Skôr, než som o ňom stihol pochybovať sa vrátil s injekčnou striekačkou. Rýchlo si prisadol k Edovi v bezvedomí a nabral krv do pripravenej nádobky. Chystal sa ju zavrieť, odrazu zneistel a spýtal sa do vzduchu.

„Je to dosť?“

Vstal som, aby som sa ho mohol dotknúť a aby ma videl.

„Nie som si istý. Ale na množstve by, ak mám pravdu, nemalo záležať.“

Carlisle mi podal nádobku a ja, ako som dúfal, som ju pevne chytil. Tak, ako som mohol chytiť vlastné telo, mohol som sa dotknúť aj svojej krvi. S uspokojením som si povzdychol a naposledy sa obrátil na Carlisle.
„Ďakujem, oci.“

Jeho pohľad bol nevypovedateľne spokojný a plný nádeje. Takého som si pamätal. Takým sa onedlho stane. Úsmev som mu opätoval a aby som nestrácal žiadny ďalší čas, myšlienkou som sa ocitol v dome, ktorý otec daroval mojej matke a v ktorom bude o vyše sto rokov Bella po mojej domnelej smrti. Objavil som sa v obývacej miestnosti, tentokrát vo svojej plnej paráde, presvetlenej a starostlivo udržiavanej tu ubytovaným služobníctvom. Behal som skrz miestnosti a hľadal vhodné miesto na úkryt, pričom som vedel, že sa nemôžem ničoho dotknúť. Začínal som pochybovať, že niečo také nájdem, keď som prešiel do rodičovskej spálne a zbadal, ako sluha zatĺka uvoľnené drevo v podlahe. Nezaváhal som a keď sa nepozeral, bleskovo som vložil nádobu s krvou hlboko na dno podlahy do otvoru. Naozaj som si nebol istý, či nádobu nie je vidieť a teraz tu záhadne zdanlivo nepoletovala. Ruku som vytiahol už cez drevo, pretože sluha neváhal a keď našiel klinec, rýchlo chybu opravil a ukryl kobercom. Dúfal som, že som ho dobre ukryl. Dúfal som, že ho Bella nájde.

Chcel som jej dať  nejako vedieť, že ju má vôbec hľadať, ale z nepochopiteľných príčin som sa k nej nedokázal preniesť. Sedel som nad miestom aj po súmraku a po celý čas uprene na ňu myslel. Medzi tmavými oblakmi sa ozvalo zopár ohlušujúcich hromov a zakrátko začalo husto pršať. Rezignovane som sa zahľadel a započúval do tých kvapiek, onedlho odháňanými z dráhy svojho letu silným vetrom. Chcel som vstať, aby som sa lepšie tej prírodnej skaze prizrel a splynul s ňou v mojej neexistujúco prázdnej prítomnosti, no v niekde na pozadí vnímania sa začalo mi niečo ozývať. Z nerozoznateľného šumu sa postupným zosilňovaním stával počuteľný krik. 

„Edward, my sme mali byť spolu večnosť! Prečo si ma opustil? Vzala som si ťa na večnosť! Čas pre nás nemal existovať!! EDWAAARD!“

Spálňa v okamihu preletela viacerými farebnými bleskami a sťahujúca sila ma oblapila ako tuhý koreň, pevne ma pridŕžajúc na mieste. Nepriestrelná hmla mi zakalila zrak a keď zrazu jemne odstupovala spolu s nepríjemným objatím, pred očami sa mi meter odo mňa zjavila tá najmilšia postava. Zrak upierala do zeme a vyzerala tak hrozne zúbožene, že ma opäť smútkom z pohľadu na ňu popálili oči

 „Bells...“ Šepol som opatrne. Vystrelila svoj zrak ku mne.

 „Prišiel si ma trápiť, muž môj?“ Povedala strhano a ja som v úžase pochopil, že ma naozaj vidí. A že ma počuje. Cíti ma?

Natiahol som ruku k jej nádhernej bledej tvári, dotkol som sa líca a absolútne opojený z toho pocitu som si vychutnával pohladenie, ktorým som si bol istý, že je vnímané. Znenazdania sa ma začal zmocňovať oblapávajúci tlak a izba strácať kontúry. Čas sa krátil. Musel som jej to rýchlo povedať.

„Krv. Moja krv je pod podlahou, tým mi pomôžete. BELLS!“ Tma a hmla ma kruto a napriek vzpieraniu pohltila a zovrela, nebol som si istý, či ma vôbec ešte počula, lebo ja som sa odrazu nenachádzal nikde, tápal som v čiernote stratenej v časopriestore. Kričal som z plných pľúc a zmocnila sa ma beznádej, keď som odrazu opäť pocítil pevnú zem pod nohami a na tele ma šteklilo čosi príjemne známe.

Tráva.

Lúka.

Naša lúka.

Rýchlo som vstal z vysokých stebiel, pár desiatok metrov predo mnou sa hral staromódne oblečený párik v rokoch s malými deťmi.

Fascinovane som podišiel bližšie, pretože tie osoby som spoznával.

Keď som zastal a bol si istý, že ma zrak neklame a nezavádza, spokojne som sa ticho rozosmial. Neviem, v akej som bol dobe, hoci zrejme podľa oblečenia tak v 17. tom, 18. tom storočí, ale zreteľne som hľadel do mojej zostarnutej tváre. A pri tej tvári, bola druhá, Bellina.  Smiali sa na malých deťoch, zrejme nejakú rodinu podľa podobných čŕt a nenápadne sa za chrbtom hladili po rukách.

To, čo povedala niekde v čase veštica sa mi priamo vtlačilo  do mysle.

Duálne duše... Znovu a znovu sa stretávajú...