Dějiny věčnosti

Autorka: Fine

11.Kapitola - Odpoveď

Cítil som sa zvláštne po celé tie mesiace. Bella ani nehýbala, ani nereagovala, ani nelovila. Akoby úplne zamrzla v čase. Dlho som sa premáhal ju opustiť a vydať sa za mojou rodinou, aby som sa pokúsil niečo zistiť a jedného dňa som to aj urobil. Pohladil som ju po zdanlivo mŕtvom líci a pomalým krokom sa vybral preskúmať lepšie dom, v ktorom sme sa nachádzali, v snahe spomenúť si. Niekde medzi kuchyňou a mojou detskou skrýšou pod schodmi som sa začal rozpamätávať a pohľad, ktorý sa mi naskytol po otvorení vchodových dverí, mi spomienku len potvrdil. Bol to mamin vidiecky dom, ktorý dostala od otca ako darček k môjmu narodeniu. Na čo som si ale nespomínal bolo, že by som o ňom Belle niekedy hovoril. Nebol dôvod sem ísť, pretože bol pomerne blízko menšieho mesta a možnosti lovenia sa za posledné storočie vybudovaním ciest výrazne zredukovali. Čím úpenlivejšie ma zaujímalo, prečo je Bella práve tu, ma myseľ zaviedla ku Carlislovi až ma odrazu doslova preniesla priamo nad jeho tvár.

Párkrát som zamrkal, kým som tomu uveril. V takom hroznom stave som ho ešte nevidel. Mal navlečené latexové rukavice a hľadel sám na seba do zrkadla. Uprene a skúmavo, bez pohnutia, ako keby nad niečím rozmýšľal.

V jednej chvíli sa prudko otočil a vystrelil z chodby preč. Myšlienkou som sa ocitol opäť pri ňom, ale teraz ma znovu nepríjemne zaskočilo, čo som videl.

Moja nádherná Esme, hoci upírsky nadpozemská, mala tvár poznačenú niečím hrozným. Prázdnotou. Hľadela na Carlisle s nevypovedanou otázkou v očiach a on po krátkom trpkom pohľade nesúhlasne pokrútil hlavou.

„Ach....“ Šepla Esme a ruka jej vystrelila k ústam. Carlisle sa od odtiahol, akoby chcel byť od nej ďalej a objal sa rukami, čím sa uzamkol. Vyzeral, že sa tým gestom drží pohromade.

Esme klesla k zemi na kolená. Jej oči boli tak strhané, až som pochopil, že z nejakého dôvodu naozaj potrebuje odľahčiť svoju váhu z nôh. Kľakol som si k nej a skúmal jej výraz dúfajúc, že aspoň niečo pochopím.

„Esme, strácam nádej... Musíme sa s tým zmieriť...“ Šepol odmerane Carlisle.

„On... ale žije... Ja ho cítim, Carlisle, on žije! Som jeho matka, ja ho cítim!“ Esme kričala z plných pľúc a v očiach môjho otca vzplanul nepochopiteľný oheň.

„Ty nie si jeho matka, nemôžeš nič cítiť!“ Nikdy som nepočul, že by takto hovoril s Esme, mimovoľne mi klesla sánka o pár centimetrov nižšie.

„Carlisle!“ Emmetov hrubý hlas sa rozsypal po celom dome skôr, ako dorazil jeho majiteľ. Aj on vyzeral zle. „Otec, máš toho dosť. Toto už ani nie si ty... Poď so mnou na lov, musím niečo uloviť aj Bells, hoci zase...“ Prosil ho a chytil ho pritom za plece, aby to zdôraznil. On ale nereagoval, pozeral do zeme presne tak, ako pred chvíľou do zrkadla.

„Jeho orgány neumierajú, ale ani neožívajú. Akoby niečo potrebovali... Už som skúsil všetko, naozaj... Už neviem, čo mám urobiť....Asi by sme sa mali...Asi by sme...“ Carlislovi sa zlomil hlas a vetu nedopovedal.

„Carlisle...“ Esme zjavne nebola dotknutá výbuchom svojho manžela, pretože tuho rozmýšľala: „Ako si povedal, že jeho orgány niečo potrebujú...Skúšal si krv?“

Len prikývol. „Nič...Skúšal som toho veľa. Vlastne už neviem... Jeho bunky akoby zamrzli. Akoby ich vlkolačí jed zastavil v čase. Obyčajne sa upírie bunky samé obnovujú zo získanej krvi, ale to som skúsil a nereagovali. Ani na ľudskú ani na zvieraciu. Neabsorbovali ich, akoby ich neprijali...Pritom, to naozaj dáva logiku...“ Znovu stíchol.

Pozeral som na tú zvláštnu trojku so zvesenými hlavami ale predstavoval som si, o čom Carlisle hovoril. Odrazu, nepochopiteľne, keď som mrkol, výjav predo mnou sa zmenil a hľadel som na svoje telo. Samotný šok ma odhodil dozadu a zastavil mi rozum. To nie je možné!

Moje nahé telo ležalo na operačnom stole v zle osvetlenej miestnosti miestami prikryté plachtou, koža bola na niekoľkých miestach rozrezaná. Naokolo bolo po stolíkoch poukladaných množstvo vzoriek a popísaných papierov...

Neveriacky som pristúpil bližšie.

Áno, to som bol ja. Moja meravá studená tvár sa vynímala na šerom podklade ako vytesaná z mramoru, ale dokatované telo bolo priam strašidelné. Dlho som ten pohľad spracovával, kým som sa odvážil dotknúť sa. Chcel som len vedieť, čo pocítim, ale...

V momente dotyku sa mi pred očami zjavila Bella. Áno, tú chvíľu som si pamätal.

Jej roztrhnutý korzet a saténové telo prevísajúce v kŕčoch orgazmu...Hm...

Krik, hluk, muž...Spomínal som si!

Alice! Postrelil ju! Oživil som ju... Vlkolaci? NIE!

Oči sa mi samé prudko otvorili, keď som si presne spomenul, ako mi odtrhol jeden z nich ruku, ako som padol k zemi...

Bella...! Nie, ja som sa lúčil?! NIEEEE!

Moje chladné telo stále ležalo na tom istom mieste, ale ja už som na neho pozeral celkom inak. Všetci si myslia, že som mŕtvy, ale ja nie som! Prečo som v takom stave?

Carlisle hovoril o tom, ako sa ma pokúšal vyliečiť, ale nepodarilo sa mu to.

Znovu a znovu som si to prehrával v hlave, očami skúmal jeho zaznamenané pozorovania a riešenie.. sa mi samé otvorilo.

A všetko vysvetľovalo.

Krátkym kolotočom sa ocitol presne tam, kde som potreboval a razantným krokom sa vybral v ústrety Edovi.

Pre odpoveď.