Dějiny věčnosti

Autorka: Fine

            Snažím sa písať poviedku, ktorá bude iná ako ostatné, mimo známy čas a priestor, nepredvídateľnú, ale premyslenú. Neviem sama posúdiť nakoľko sa mi to darí a dúfam, že ste sa v nej ešte nestratili, pretože jednotlivé kapitoly sa začnú navzájom prelínať a jemné náznaky sa budú stávať kľúčovými dopoveďami. Tým, ktorí čítajú tieto riadky patrí moja veľká vďaka a verím, že pointa príbehu vás neskôr príjemne prekvapí.

10.kapitola - Volanie

V hlbokej tme som sa prechádzal po parku priľahlom k jednom z našich najkrajších domov a rozmýšľal o tom, prečo som sa vlastne ocitol v týchto zvláštnych spomienkach. Teda, aspoň som sa snažil rozmýšľať, ale na nič som neprišiel. Zložil som si v hlave, len pár vecí. Nemôžem čítať myšlienky, ľudia ma necítia, ale ja cítim ich, prechádzam cez steny a ocitnem sa pri tom človeku, na ktorého myslím... Skoro som sa môjmu záveru zasmial. Som nejaká forma ducha? Istý som si bol len jednou vecou. Naozaj som vo svojej minulosti. Všetko, čo sledoval sa mi utvrdzovalo v znovunájdených spomienkach. Ako pripomienka.

Veľmi som si chcel spomenúť, čo sa dialo tesne predtým, ako som sa sem premiestnil, ale pamäť mi zlyhala pri milovaní sa s Bellou a ďalej len pohľadom na moje vlastné telo.

Počas chôdze som párkrát tuho na Bells myslel aby som sa tak ocitol pri nej. Ale to nešlo.

Mesiac bol v splne, šedivými pásmi jemne osvetľoval stromy a trávu a vytváral za nimi zvláštny tieň. Vtáky neštebotali, vietor nefúkal, všetko spalo a do mňa sa pomaly no isto začínal vkrádať pocit desivej neistoty. To, že som ničom nerozumel ma robilo bezmocným a sem-tam som ma ten strach natoľko prekonal, až som samovoľne ustrnul a zostal stáť hodnú chvíľu na neurčitom mieste. Už som nevedel kde som. Okraje obrazu okolo sa mi zlievali a  vedomie ma začínalo upozorňovať, že to nie je normálne. Že sa niečo deje.

Začul som volať moje meno. Mojej duši najmilší hlas sa rozlieval ako tlaková vlna všade okolo miesta, na ktorom som stál a vrážal mi s neskutočnou intenzitou do žíl.

Bellin hlas volal moje meno v podivnom tóne, aký som ešte nepočul a čím viac som ho počúval, tým radšej by som sa mu okamžite v ústrety nejakým smerom rozbehol. Ale nevedel som kade, zvuk ma obliehal zovšadiaľ rovnako. Výsledkom môjho snaženia bolo, že som sa začal krútiť bezradne na mieste.

„Bella!!!“ Chcel som aspoň odpovedať, zavolať ju ku mne. No nič sa nedialo, ruinovalo ma to tak, až som si hlavu zakryl rukami, aby som tomu nejako unikol, stíšil ten zúfalý hlas volajúci ma na miesto, ktoré nemôžem nájsť.

Všetko utíchlo. Odrazu. Prekonal som sa a dovolil si zložiť ruky z očí.

Tá izba mi bola šialene povedomá, hoci jej vybavenie bolo nové, rozhodne nepôsobilo ako spred sto rokov. Bol som niekde inde.

Pohol som sa vpred cez tiene a kútikom oka som zazrel rovnaký spln ako pred chvíľou. Chcel som sa dotknúť závesu, ale pretiekol mi pomedzi prsty. Nedokázal som si vybaviť, odkiaľ túto miestnosť poznám, bola mi neskutočne známa a zároveň príliš spustnutá, vzduch stál, neboli otvorené okná a žiadny neprúdil zrejme už dlhú dobu. Napriek tomu izba pôsobila, že ju niekto obýval a to ma miatlo. Ponuré prostredie na bývanie.

Prešiel som ďalšími dverami do obrovskej spálne a pri pohľade na starodávnu obrovskú posteľ s bielymi baldachýnmi sa mi ako blesk vynorila spomienka na mojich rodičov ležiacich na nej a ja k nim skákajúc do perín. Určite som v jednom z našich domov, len som si nevedel vybaviť, v ktorom a kde sa asi nachádzal. Niečo mi tú spomienku blokovalo, nepustilo ma za brány.

Aj v tejto izbe bol stuchnutý vzduch, ale keďže pre moje pľúca bol zbytočný, len som sa zháčil pri jeho nepríjemnej aróme. Pohľad mi skĺzol na krb, presne podľa matkinho gusta, a nad ním položené zažltnuté fotografie neznámych ľudí. Len jeden muž sa trochu podobal na môjho otca, asi to bol môj strýko, nebol som si istý.

Obrátil som sa znovu k posteli dúfajúc, že sa mi vybaví ešte nejaká spomienka, ale miesto toho som za priesvitnými baldachýnmi na posteli dačo spozoroval a zaostril. Na posteli ležala nejaká postava a nehýbala sa.

Nechcel som pulzujúcemu strachu z toho, čoho zase budem svedkom, dovoliť ma začať ovládať, tak som sa púhou myšlienku ocitol priamo pri tej postave na okrajoch postele.

Bella.

Naozaj je to Bella?

Ležala so zatvorenými očami, smrteľne bledá a desivým spôsobom spustnutá v neprirodzenej polohe.

Je mŕtva?

Opatrne som si ľahol k nej na posteľ a po krátkej chvíli premáhania som sa jej lepšie prizrel.

Náhle otvorila oči a uprene hľadela skrz mňa na vankúš.

„Bella...“ Šepol som, ale očividne ma nepočula, tvár sa je skrivila do bolestnej grimasy a začala do toho zatuchnutého tmavého ticha z plných pľúc kričať tak hrubo a zúfalo, že som od nej mimovoľne ustúpil. Už som absolútne ničomu nerozumel.

Moja láska vyletela z postele a zdrapla nočný stolík. Bez zaváhania ho vyhodila cez zavreté okno a sklo sa rozletelo na márne kúsky.

Pristúpil som k nej, chcel som ju nejako upokojiť, ale keď som sa priblížil, ona sa vzdialila a v záchvate ničila najbližší nábytok a vôbec všetko o čo zavadila rukou. Keď vytrhla časť otapetovanej steny zastavila sa na okraji okna a zarevala moje meno. Nadýchla sa a potom zarevala znovu. Jej hlas znel presne tak, ako ten, čo ma privolal na toto miesto. Pichlo ma v hrudi, keď som videl a počul tak zúfalo kričať...

Prišiel som k nej a buď sa mi to zdalo, alebo na moju blízkosť naozaj nejako reagovala? Zmätene behala očami po lese za oknom, ale nepozerala naň.

Esme. Ja i Bella sme ju videli prichádzať nadľudskou rýchlosťou, preletela domom až priamo k Belle a chytila ju materinsky na pleciach. Skôr, ako na Bellu prehovorila, nakrčila nos a jej tvárou sa mihol výraz, akoby niečo zacítila. Mňa?

„Bella, dcérka...“ Oslovila ju potichu a nežne.

„Asi si nedokážem ani len predstaviť, ako sa cítiš. Hoci som stratila dieťa a na ten pocit si dobre pamätám, ty teraz...“ Nedopovedala. Aj Esme mala na tvári taký strhaný výraz ako Bella. Desilo ma, že som ani len nezačínal rozumieť. Pohladil som moju bledú ženu po obnaženom ramene, ale nezdalo sa, že by nejako reagovala.

„Esme... Ja...Ja ho cítim...“

Spozornel som a blesol pohľadom aj po Esme. Prekvapením zamrkala a znovu nakrčila nos ako pred chvíľou. Hovorí o mne?

 „Čo ste urobili s jeho telom?“ Bella sa na Esme ani nepozrela, čo som nechápal. S akým telom? Mojím telom? Dopekla, čo sa to deje?

Esme si kúsala si vrchnú peru, toto gesto som si u nej nikdy predtým nevšimol.

„Esme?“ Bella konečne zdvihla hlavu, aby ju oslovila a ja som mohol vidieť tvár človeka, ktorý plače bez sĺz. Ani sa na seba nepodobala, stále bola nádherná, ale v očiach mala vpísané niečo, čo ju robilo inou. Jej dúhovky boli ako ónyx, zasekol sa na tej farbe.

„Aj ja ho tu cítim, Bella.“

Odpoveď mojej upírej mamy mi znova pohla mozgom. Musím prísť na to, čo sa tu deje. Nejako.

„Nechaj ma samú. Prosím.“

Akoby ju Bella ani nepočúvala, schúlila sa sama do seba v uvoľnenej polohe na zemi a pozerala do prázdna. Esme pri nej ešte chvíľu zostala, ale potom, akoby jej niečo zišlo na um, rýchlo Bellu pohladilo po vlasoch a odišla.

Nechápavo som na Bellu civel a konečne si ju poriadne prezeral. Mala na sebe roztrhané oblečenie neurčitej tmavej farby, dlhé vlasy sa jej bez kontroly trúsili po tele pleciach a hrudi. Čierne oči jej ostro kontrastovali s bledou pokožkou vo svetle mesiaca jemno ligotajúcou sa ako biele diamanty. Bola nádherná a rozpoložením, v ktorom sa nachádzala aj strašidelná.

Nevedel som, či ma cíti, ale mal som potrebu sa jej dotknúť, možno ju nejako utešiť... Prstami som jej jemne prešiel po nežnom líci a po krku a keďže na to nijako nereagovala, bol som si istý, že ma necíti. Ale ja som ju cítil jej telo i jej vôňu a po dlhom čase som ju veľmi chcel mať pri sebe čo najbližšie.

 Prisadol som si zozadu k nej a silno ju objal.

Jej teplo a blízkosť ma upokojovala, hoci mi nedávala nijaké odpovede. Nechcel som sa od nej pohnúť, ale ani som nemusel, lebo ani Bella sa nehýbala, len bezvládne ležala na zemi bez akéhokoľvek zamrkania. Ak by nebola upír, nepochyboval som, že je mŕtva.

Neviem, ako dlho som bol pri nej a dotýkal sa jej.

Čas stratil pojem po pár splnoch...